Tire 1

Čudné sny sa mi stále miešajú v hlave. Notebook na kolenách a píšem, Joe spí na jednolôžku oproti, ja mám manželskú megaposteľ. Dohodli sme sa, že spolu s povlečením sa budeme striedať, momentálne je môj “happy week”. Na nohy mi svieti slnko presvitajúce cez škótsku a slovenskú vlajku zavesenú na okne. V izbe začína byť príliš zima, klimatizácia je namierená priamo na moju posteľ. Aj tak sme radi, že ju máme, vonku je 45 stupňov.

Náš dom je celkovo skvelý. Je to priestranná vila so záhradou, na ktorej sú dve terasy, fontána, tráva miešajúca sa s burinou a pomarančovníky s pomarančmi na horných konároch, ktoré nemá kto obrať. Zo záhrady vchádzaš priamo do kuchyne, ktorej chýba jedine rúra, za ňou sú rezervné izby, sprchy a práčovňa. Ak si vyšlapeš schody hore, ocitneš sa v hlavnom lobby pri recepcii a hlavnom vchode do domu. Za tebou je balkón s výhľadom na záhradu, naše izby sú o poschodie vyššie. Tie vyzerajú ako regulérne štvorhviezdičkové hotelové izby, ktorým dojem dodáva drevený strop s historickým lustrom, podlaha z palubných dosiek , nábytok z tmavého dreva a vyvýšený vchod do kúpeľne. V kúpeľni je sprchový kút a európske toalety, v rohu izby tv nad chladničkou. Dom reštaurovaný pred pár rokmi, vybudovaný vraj ešte ottomanmi.

Do Tire sme prišli vo štvrtok siedmeho. Na vlakovej stanici sme čakali na Jasmine a o jednej nasadli na celkom moderný motorový vlak. Cesta ubehla rýchlo pri čítaní knihy a mrkaní na smejúce sa dievčatá sediace oproti. Od odjazdu z Izmiru sme boli miestne atrakcie všade kam sme sa pohli. Približne o dve hodiny cesty hlbšie do vnútrozemia sme vystúpili do raja.

Päťdesiatpäť tisícové mestečko s úzkymi cestami obklopené kopcami obsypanými olivovníkmi, teplejší, ale suchší a dýchateľnejší vzduch. Na stanici nás čakal Nežme, náš tučný sluha spolu s Turulom, veterinárom, ktorý už pre najväčšie hydinové spoločnosti sveta precestoval veľkú časť planéty a takmer ako jediný rozprával plynule anglicky. Natlačili sme sa do vanu a vyrazili do úzkych a starých ulíc. Podľa pohľadov miestnych tu cudzincov dlho nevideli. Auto zastalo kúsok od centra pri našom dome-hoteli. Zložili sme svoje veci a užívali si že celá táto úžasná budova patrí len nám. Stretli sme sa s Ozge a Burčin, našou tridsaťročnou “mamou” a dievčaťom s bulharskými rodičmi, ktorej súrodenci boli blonďáci s modrými očami a ona nemala rada svoje pekné čierne vlasy, hnedé dúhovky, ani milý úsmev. Ozge síce anglicky rozumela len občas a rozprávala maximálne trochu nemecky, od nášho príjazdu sa ale o nás starala na každom kroku ako o vlastných. Vzala nás na obed do Derekave, reštaurácie pri parku s vodnými nádržami a kačkami a objednala jedlo.

Po obede nás vzali do Gulcuoglu, ešte staršieho hotela, s nábytkom zo sedemnásteho storočia a vysvetlili nám, že tu na terase záhrady budeme mávať každý deň o ôsmej nachystané raňajky. Nasledovala návšteva vedúceho športového centra v Tire, manažéra nášho projektu. Boss športu v Tire vyučuje už vyše štyridsať rokov a teší sa patričnému rešpektu. Každú z našich piatich krajín už navštívil a za simultánneho prekladu Onurom nám povedal historku, dve, ktoré sa udiali počas jeho návštev. Rozdal nám dresy Tire spor a požiadal nás, aby sme ich nosili na sebe počas piatočného pochodu. Ostatní zamestnanci centra nám poukazovali halu, fitcentrum, vyzvali Jasmine v ping pongu a prehrali dve pivá. Ozge ostala u vedúceho a zapísala si rozvrh športov, ktoré sme mali mať na starosti.

Nasledovala audiencia u primátora v miestnom “beledyesi”, niečom ako obecný úrad. Tam sme stretli Onurovho otca, muža s modrými očami podobnými Onurovým z ktorého sálal rešpekt člena miestneho koncilu, ktorý práve mal zasadanie. Po pár minútach a dvoch vypitých ayranoch a tureckých čajoch ktorými nás tu napájali nonstop sme vchádzali do kancelárie starostu. Na znak úcty sme mu pobozkali ruku, uklonili sa a sadli si na pohovku. Starosta rozprával francúzsky, čomu ale nikto okrem mňa nerozumel, preto prepol do turečtiny a Onur znova prekladal. Pochválil sa úspechmi Tire, jeho surovinami a exportom, spýtal sa na naše štúdiá a pri mne spomenul, že je učiteľom matematiky. Po audiencii sme sa vrátili na hotel, po sprche nás ďalšie auto odviezlo do Toptepe, reštaurácie na svahu nad mestom (tepe = kopec), kde sme mali pri západe slnka so starostom večeru o piatich chodoch. Systém jedenia bol taký, že čašníci priniesli asi desať tanierov, mís a pekáčov plných šalátov, zemiakov, hranoliek, ryže, troch druhov syru a tvarohu, ovčieho jogurtu, kuracieho, hovädzieho a jahňacieho mäsa na päť rôznych spôsobov a vodu, potom to dvakrát zopakovali, nasledoval prvý dezert vo forme ovocia, hlavne úžasného ľadového a sladkého melónu a druhý dezert, miestna špecialita, jedlé gaštany tri mesiace odstáte v sladkom karamelovom náleve s tenkou vrstvou vanilkovej zmrzliny a černice s džemom a ovčím drobivým tvarohom. Po hodine a pol kedy som ledva dýchal to konečne skončilo, spýtal som sa starostu francúzsky, či si môžem zapáliť, ten sa usmial a zapálil si so mnou. Nasledovala turecká káva a čaj a odchod na hotel. Starostovi sme poďakovali tesekkur ederim a nasadli do klimatizovaného vanu.

Na hoteli sme si rozdelili športy, ja som mal v pondelok basket a volejbal, v utorok plávanie a volej, v stredu futbal a volej, vo štvrtok plávanie a basket, v piatok plávanie. S Ozge sme si zapálili poslednú cigaretu a rozlúčili sa, okolo polnoci sme zaľahli spať.