Tire 2

Chuť kokosom posypaného lokumu s orechmi zalievam pravou čerstvo pomletou tureckou kávou kúpenou v markete, ktorú ma naučila robiť správnym spôsobom Burčin. Zvykol som si. Aj na presladenú a od talianskej kávy veľmi odlišnú chuť, ako to majú väčšinou radi, aj na jemné zrnká na jazyku. Aj na štyridsaťstupňové hava sicak, vzduch, ktorý ako keby už dva týždne stál na mieste a oblohu bez jediného mraku, ktorý by aspoň na sekundu zakryl ostré slnko. Klimatizáciou na dvadsaťšesť stupňov schladená izba je pre mňa studenou sprchou, z ktorej som včera dostal nádchu. Vlasy blednú, koža tmavne, tá spálená z ramien už zišla. Už som celkom odolný voči UV, po včerajších štyroch hodinách okolo obeda strávených na bazéne nemám dnes ani fliačik. Viem si objednať jedlo a pitie turecky bez hlúpej gestikulácie, viem komu vravieť kardes, komu agabey, komu bilader, komu adamim. A stále sa učím.

Lokum

Do nedele sme v dome len dvaja so Szabim. Ostatní dnes skoro ráno odišli na blue agent tour po Turecku, ktorú chcem absolvovať až v auguste so slovenskou bandou. Máme namiesto toho v pláne vyraziť do Kusadasi, už nám trochu chýba more a kluby. V Tire neexistuje niečo ako pub, len kaviarne kde chodia starí aj mladí popíjať sladké žbrndy z ameriky, fajčiť nargilu a zabíjať čas na facebooku.

Burcin, Burcu, Szabi, Gurul a Joe

Včera o desiatej večer sme so zamestnancami beledye hrali zápas v aréne pár kilometrov od Tire. Po zápase nás vzali na kopce nad Tire, kde sme pod splnom pili ľadový Efes, najobľúbenejšie turecké pivo, nádhera. Postupne nás ubúdalo, až som ostal sám s troma chlapíkmi. Mad manom, ktorý nám pískal zápas a ak sa minútu nesmial na nejakej sprostosti, človek mal pocit, že mu niečo je, chlapíkom, ktorý hrá futbal za miestny klub, vlastní obchod s potravinami a ktorého meno si nepamätám a Šerefom, vedúcim tlačového oddelenia v Tire. Po piatich pivách sa im rozviazali jazyky, Šeref vedel celkom fajn anglicky, prekladal ďalším dvom. Bol som ako na krížovom výsluchu, pýtali sa milión otázok ohľadom mňa a žien, mojich názorov, postojov atď až kým ma konečne schválili. Šeref mi daroval otvárač na pivo Efes v tvare futbalovej lopty, ktorý reval góoool pri každom ďalšom otvorenom pive a o ktorý ma požiadal futbalista výmenou za iný darček pred mojim odchodom z Turecka. Tiež mi sľúbil päť ayranov denne kedykoľvek sa zastavím v jeho obchode. Ayran mi totiž chutil čím ďalej tým viac, včera som stretol Nežmeho, nášho bodyguarda s dvoma kartónmi dvojdecových kelímkov a tri mu vzal a exol, čo si všimol Šeref smejúc sa, že zaspím ako kojenec. Mal pravdu, o druhej poobede som padol ako mŕtvy.

Západ slnka nad Tire

Pozhŕňali sme prázdne fľaše piva na hromadu pre otrhaného chlapíka, ktorý sa občas zastavil na starom skútri a vzal všetko sklo, čo našiel a vracali sa späť dole do mesta. V Turecku sú pred jazdou autom povolené cca dve pivá, Šeref ich mal v sebe päť, preto išiel celú cestu pre istotu štyridsiatkou. O tom, že semafory a polícia sa tu ignorujú a klaxón je jedna s najdôležitejších foriem komunikácie medzi vodičmi snáď písať nemusím. O štvrtej som zaspával, aby som mohol o tri hodiny znova vstať na raňajky a prejsť sa pol hodinu k bazénu, kde som mal ďalšie tri hodiny učiť decká plávať.

Mančaft

Decká boli zdravo drzé a často sa smiali. Na bazéne boli väčšinou len drobci zo základnej školy, ktorí sa učili plávať, na baskete cca desaťroční chalani a na volejbale násťročné dievčatá. Väčšinou sme slúžili ako asistenti trénerov, pre krpcov sme boli atrakcia takže ich športy viac bavili a neflákali sa. Na baskete bol hlavným trénerom dve desať vysoký drsný chlapík Mustafa, ktorý vraj kedysi hrával v tureckom reprezentačnom týme, decká väčšinou trénoval Korhan, ktorý pracoval aj ako oficiálny rozhodca a z desiatich trojbodových dával priemerne sedem. Volejbal trénuje milá dvadsaťročná študentka z Bornovy s pekným úsmevom a piercingom v uchu. Má ma rada, pretože ma zbožňujú jej teenagerky, ktoré nerozumejú prečo sa mi nepáči prezývka Edward alias Robo Patizón.

Volejbalistky

Stihli sme už dve svadby, každá z trochu iného súdku. Prvá bola chudobná kurdská svadba v dome s podlahou z udupanej zeme a približne sto ľuďmi, kde nás učili tancovať a prechádzať si všetkými svadobnými rituálmi, takže sme na hotel prišli potetovaní henou a o pár dolárov ľahší. Kurdov tu vo všeobecnosti nemajú veľmi radi, pretože žijú špinavším spôsobom života, sú chudobní a občas sa správajú ako cigáni. Tých tu majú tiež, v Turecku ale stále kočujú a presúvajú sa z mesta do mesta, rozhodne ich je menej ako na Slovensku.

Druhá svadba bola svadba syna člena mestskej rady v obrovskej olivovej záhrade, prestretými stolmi, mnohočlenným personálom a tisíc pozvanými hosťami. Tá sa viac približovala k európskym svadbám, jedlo sa, pilo sa, tancovalo sa.

Minulý víkend k nám prišli noví hostia z Nemecka. Vlastne to boli Turci žijúci v Nemecku, holdujúci všetkým adrenalínovým športom ku ktorým bolo treba padák. Vyviezli sme sa s nimi nad Tire, povystierali padáky, poskákali dole, zviezli sa o dve hodiny neskôr späť, aby sme ich znova pozbierali na pristávacej ploche. Nám bohužiaľ skákať zakázal major, nechcel nič riskovať.

Lietanie nad Tire

V stredu sme boli pozvaní na večeru ku Gorusukovým – Onur síce ešte ostal v Izmire, povečerali sme ale s jeho bratom Gururom a rodičmi. Bývajú v luxusnej, ešte nedokončenej štvrti Tire, kde som si najviac uvedomil kontrast v životnej úrovni Turkov. Jedlo bolo skvelé, o týždeň neskôr sme pozvaní do ich broskyňovej záhrady so 600 stromami a na ich rodinnú “vodnú vojnu”, čo to presne je neviem, necháme sa prekvapiť.

Každé turecké meno má presný význam, napríklad Onur je česť, Gurur pýcha. Čo znamená Murat neviem. Murat bol zvláštny týpek s nášho hotela. Najprv sme si mysleli, že ho vlastní, neskôr vyplynulo, že je len jeho správca. Na jednej strane sa často doma motá s červenými očami a človek ho stretne niekde na ulici s fľašou piva, na druhej je krstným synom dôležitého tureckého politika a navštevuje ho tu každú chvíľu nejaký vplyvný známy. Bol mostom medzi Tire a Ankarou, vyjednával u vlády rozpočet a podmienky pre Tire a zároveň informoval členov vlády a parlamentu o miestnej situácií. Mňa si z neznámeho dôvodu obľúbil, pár dní dozadu sme vstali neskoro na raňajky, pre mňa spravil skvelý tradičný zapečený sendvič typický pre Tire s čajom a kávou a ostatných poslal do obchodu, nech si kúpia niečo sami. Občas mám pri ňom pocit, že vie niečo čo my nie, občas nás vyslovene prosí aby sme po polnoci nevychádzali z hotela aj keď tu každý tvrdí, že kriminalita je nízka. Pár dní dozadu sme spolu s ním mali pool party pri fontánke s komárími larvami, Pedro mal narodeniny a priniesol svoj portugalský likér, Szabi maďarskú pálenku a Murat tureckú vodku s redbullmi. Alkohol sa tu príliš nepije, pretože je vďaka obzvlášť vysokej spotrebnej dani z náboženských dôvodov dosť drahý a teplé počasie človeka väčšinou zmôže skôr.

Murat

Každý utorok sa koná bazar. To znamená, že ulice v okolí centra sa stanú neprejazdnými, zatienia sa plachtami podoprenými na drevených koloch a tisíce ľudí z Tire a okolia predáva a nakupuje svoj tovar. Vzali sme ovocie a pol kila tureckej halvy, kilo lokumu (turkish delight) a čerstvú kávu. Po uliciach nás viedol Gurur, ktorý bol očividne rád, že má cez prázdniny ako zabíjať čas. Šestnásťročný chalan vyzeral mladšie, ale bol miestnym premiantom - v štátnych testoch mal najvyššie skóre na škole, rozprával takmer plynule anglicky a bol najlepším hráčom basketbalového týmu napriek jeho malej výške.

V pondelok sme sedeli na terase, pričom sa odrazu spustil požiarny hlásič a z domu sa začali valiť kúdole dymu. Vbehol som dnu zistiť čo sa deje, keď som zbadal Murata s rúškou ako mi kýva, že mám výsť von a uvedomil si, že dym rozhodne nesmrdí ako pri požiari. Po pár minútach Murat z domu vyšiel a ozrejmil nám, že to je spôsob ako tu zabíjajú komáre a hmyz. Tri hodiny bol síce dom neobývateľný, dym ale účel splnil.

Čakanie na vydymený dom – maďarský bič a Burčin

Zajtra mierime konečne k moru, Kusadasi volá. Nemám príliš času a občas už ani náladu písať, pretože informácii, ktoré sa mi zdajú zaujímavé je príliš veľa a je čím ďalej ťažšie ich upratať. Snáď sa aspoň niekto v tom chaose vyzná a nepíšem sem zbytočne.

Tire 1

Čudné sny sa mi stále miešajú v hlave. Notebook na kolenách a píšem, Joe spí na jednolôžku oproti, ja mám manželskú megaposteľ. Dohodli sme sa, že spolu s povlečením sa budeme striedať, momentálne je môj “happy week”. Na nohy mi svieti slnko presvitajúce cez škótsku a slovenskú vlajku zavesenú na okne. V izbe začína byť príliš zima, klimatizácia je namierená priamo na moju posteľ. Aj tak sme radi, že ju máme, vonku je 45 stupňov.

Náš dom je celkovo skvelý. Je to priestranná vila so záhradou, na ktorej sú dve terasy, fontána, tráva miešajúca sa s burinou a pomarančovníky s pomarančmi na horných konároch, ktoré nemá kto obrať. Zo záhrady vchádzaš priamo do kuchyne, ktorej chýba jedine rúra, za ňou sú rezervné izby, sprchy a práčovňa. Ak si vyšlapeš schody hore, ocitneš sa v hlavnom lobby pri recepcii a hlavnom vchode do domu. Za tebou je balkón s výhľadom na záhradu, naše izby sú o poschodie vyššie. Tie vyzerajú ako regulérne štvorhviezdičkové hotelové izby, ktorým dojem dodáva drevený strop s historickým lustrom, podlaha z palubných dosiek , nábytok z tmavého dreva a vyvýšený vchod do kúpeľne. V kúpeľni je sprchový kút a európske toalety, v rohu izby tv nad chladničkou. Dom reštaurovaný pred pár rokmi, vybudovaný vraj ešte ottomanmi.

Do Tire sme prišli vo štvrtok siedmeho. Na vlakovej stanici sme čakali na Jasmine a o jednej nasadli na celkom moderný motorový vlak. Cesta ubehla rýchlo pri čítaní knihy a mrkaní na smejúce sa dievčatá sediace oproti. Od odjazdu z Izmiru sme boli miestne atrakcie všade kam sme sa pohli. Približne o dve hodiny cesty hlbšie do vnútrozemia sme vystúpili do raja.

Päťdesiatpäť tisícové mestečko s úzkymi cestami obklopené kopcami obsypanými olivovníkmi, teplejší, ale suchší a dýchateľnejší vzduch. Na stanici nás čakal Nežme, náš tučný sluha spolu s Turulom, veterinárom, ktorý už pre najväčšie hydinové spoločnosti sveta precestoval veľkú časť planéty a takmer ako jediný rozprával plynule anglicky. Natlačili sme sa do vanu a vyrazili do úzkych a starých ulíc. Podľa pohľadov miestnych tu cudzincov dlho nevideli. Auto zastalo kúsok od centra pri našom dome-hoteli. Zložili sme svoje veci a užívali si že celá táto úžasná budova patrí len nám. Stretli sme sa s Ozge a Burčin, našou tridsaťročnou “mamou” a dievčaťom s bulharskými rodičmi, ktorej súrodenci boli blonďáci s modrými očami a ona nemala rada svoje pekné čierne vlasy, hnedé dúhovky, ani milý úsmev. Ozge síce anglicky rozumela len občas a rozprávala maximálne trochu nemecky, od nášho príjazdu sa ale o nás starala na každom kroku ako o vlastných. Vzala nás na obed do Derekave, reštaurácie pri parku s vodnými nádržami a kačkami a objednala jedlo.

Po obede nás vzali do Gulcuoglu, ešte staršieho hotela, s nábytkom zo sedemnásteho storočia a vysvetlili nám, že tu na terase záhrady budeme mávať každý deň o ôsmej nachystané raňajky. Nasledovala návšteva vedúceho športového centra v Tire, manažéra nášho projektu. Boss športu v Tire vyučuje už vyše štyridsať rokov a teší sa patričnému rešpektu. Každú z našich piatich krajín už navštívil a za simultánneho prekladu Onurom nám povedal historku, dve, ktoré sa udiali počas jeho návštev. Rozdal nám dresy Tire spor a požiadal nás, aby sme ich nosili na sebe počas piatočného pochodu. Ostatní zamestnanci centra nám poukazovali halu, fitcentrum, vyzvali Jasmine v ping pongu a prehrali dve pivá. Ozge ostala u vedúceho a zapísala si rozvrh športov, ktoré sme mali mať na starosti.

Nasledovala audiencia u primátora v miestnom “beledyesi”, niečom ako obecný úrad. Tam sme stretli Onurovho otca, muža s modrými očami podobnými Onurovým z ktorého sálal rešpekt člena miestneho koncilu, ktorý práve mal zasadanie. Po pár minútach a dvoch vypitých ayranoch a tureckých čajoch ktorými nás tu napájali nonstop sme vchádzali do kancelárie starostu. Na znak úcty sme mu pobozkali ruku, uklonili sa a sadli si na pohovku. Starosta rozprával francúzsky, čomu ale nikto okrem mňa nerozumel, preto prepol do turečtiny a Onur znova prekladal. Pochválil sa úspechmi Tire, jeho surovinami a exportom, spýtal sa na naše štúdiá a pri mne spomenul, že je učiteľom matematiky. Po audiencii sme sa vrátili na hotel, po sprche nás ďalšie auto odviezlo do Toptepe, reštaurácie na svahu nad mestom (tepe = kopec), kde sme mali pri západe slnka so starostom večeru o piatich chodoch. Systém jedenia bol taký, že čašníci priniesli asi desať tanierov, mís a pekáčov plných šalátov, zemiakov, hranoliek, ryže, troch druhov syru a tvarohu, ovčieho jogurtu, kuracieho, hovädzieho a jahňacieho mäsa na päť rôznych spôsobov a vodu, potom to dvakrát zopakovali, nasledoval prvý dezert vo forme ovocia, hlavne úžasného ľadového a sladkého melónu a druhý dezert, miestna špecialita, jedlé gaštany tri mesiace odstáte v sladkom karamelovom náleve s tenkou vrstvou vanilkovej zmrzliny a černice s džemom a ovčím drobivým tvarohom. Po hodine a pol kedy som ledva dýchal to konečne skončilo, spýtal som sa starostu francúzsky, či si môžem zapáliť, ten sa usmial a zapálil si so mnou. Nasledovala turecká káva a čaj a odchod na hotel. Starostovi sme poďakovali tesekkur ederim a nasadli do klimatizovaného vanu.

Na hoteli sme si rozdelili športy, ja som mal v pondelok basket a volejbal, v utorok plávanie a volej, v stredu futbal a volej, vo štvrtok plávanie a basket, v piatok plávanie. S Ozge sme si zapálili poslednú cigaretu a rozlúčili sa, okolo polnoci sme zaľahli spať.

IZMIR 1

Je štvrtý júl. Deň nezávislosti u našich tučných západných spolupozemšťanov. Sloboda je krásny pocit, hlavne ak si ju po dlhom čase konečne uvedomuješ.

Tridsiaty jún bol deň ako každý iný. Praha sa tešila príjemnému letnému počasiu, ľudia si váľali zadky v parkoch a na dovolenkách. Ja som sedel doma pri notebooku, snažiac sa nasúkať posledné funkcie z obľúbeného matematického softvéru mojej fakulty do mozgovej kôry. Už to je mesiac, čo sa pozerám na leto z izby žižkovského bytu a odpočítavam dni, kedy si ho budem môcť užiť ako každý iný. Len dve skúšky ma delia od bakalárskych štátnic a rodičia svojimi mailami a telefonátmi robia, čo môžu, aby ma stres a nervozita nikdy neopustili. Dnes to ale všetko skončí. Zatváram veko notebooku a odchádzam na poslednú skúšku. S myšlienkami pri najhorších možných scenároch cesta trvá dlhšie ako obvykle, už druhýkrát som vystúpil na nesprávnej zastávke. Nie je kam sa ponáhľať, skúšajúci ako obvykle pol hodinu mešká. Paranoidný garant našeho študijého oboru nás púšťa dnu len s perom a rozdáva zadania.

Domov som sa vracal so zvláštnymi pocitmi. Nebol som si istý výsledkom skúšky, na druhej strane som vedel, že od tejto chvíle začína leto aj pre mňa. Cestou som sa stavil pre slovenskú vlajku a na obede, ešte raz som skontroloval všetky doklady, víza, kôli ktorým som zabil dva dni cestou do Bratislavy, Trnavy a späť, zatelefonoval do Londýna, aby mi mohla operátorka s indickým prízvukom potvrdiť čas letu a za hodinu som bol zbalený. Ostávalo pár hodín, posledný krát som už aj s vecami vyrazil smer Jednota, rozlúčiť sa s martinsko-pražskou bandou. Po dvoch pivách a chivase so spolubývajúcimi kráčam smer Florenc. Je takmer polnoc, bus čaká. Zamračený šofér mi berie batožinu, stewardka ma púšťa dnu, po piatich minútach zaspávam.

Zobudil som sa až v Nemecku. Po oknách autobusu stekajú v pramienkoch kvapky dažďa a po chvíli stojíme na letisku. Vystupujem napriek tomu, že som mal lístok až do Fröttmaningu. Pomaly prechádzam terminálmi, môj je 1C. Z potravín si odnášam plechovku mníchovského Paulandera. Do odletu mi ostáva cca 6 hodín. Odkladám svoje veci vedľa voľných kresiel v letovej hale a znova zaspávam.

Mníchovské letisko

Budík ma zobudil o štyri hodiny neskôr. Môj žalúdok robil zvláštne pohyby, preto som sa presunul k McDonald’s a tlačil do seba posledný nechutný big mac. LCD nad mojou hlavou mi oznamuje, že check-in na môj let je už otvorený a tak sa vraciam späť do haly vystáť si frontu. Nemecké tváre vystriedali temperamentnejší Turci s množstvom detí. Check-in, pasová kontrola, kontrola batožiny, gate 01. Začínal na mňa prechádzať príjemný pocit z cestovania, otvoril som knihu z duty free shopu a začítal sa do nej. Po hodine opäť stojím vo fronte, tentokrát do lietadla. Turecké letušky ma vítajú milými úsmevmi, narozdiel od nemeckých zamestnancov letiska vyzerajú, že práca ich naozaj baví. Sadám si vedľa znudeného tureckého hyperaktívneho chlapca trieskajúceho podnosom na jedlo s vrieskajúcou matkou, o pár minút opúšťame runway a lietadlo pohlcujú nemecké oblaky.

Pristáli sme o tri hodiny neskôr okolo šiestej miestneho času. Turecké počasie ma svojim teplom a vlhkosťou udrelo do tváre. Neviem, či moju batožinu pretrhli nemecké alebo turecké luggage monkeys , každopádne som bol rád, že napriek tomu z nej nič nechýba. Zvoní mi mobil. Je to Onur, manažér môjho projektu Tire Municipality.

-prepáč Tom, ale chlapík čo ťa mal čakať na letisku nemôže prísť, vezmi si taxi a daj mi šoféra k telefónu

Trochu ma to podráždilo, ale dnes som sa na Onura hnevať nemohol, mal narodeniny.

Cesta z letiska trvala pol hodinu, šofér ma vyložil na uliciach Alsancaku, najviac turistami navštevovanej časti Izmiru. Po desiatich minútach ma prišli vyzdvihnúť Szabolcs s Erimom, maďarský kolega z môjho projektu a Onurov “brat” (kardeşim, nepokrvný brat, priatelia, ktorí sa poznali niekoľko rokov), ktorý nerozprával anglicky keď nemusel, v prítomnosti Turkov takmer vôbec. AIESEC office bol hneď za rohom, zložili sme batožinu a vyšlapali na piate poschodie. Tam ma privítal Furkan, ICX director. Riešil nejaký problém so srbskou stážistkou, pár minút sme ho počkali a vyrazili na večeru. Erim nám objednal Iskender s Ayranom, tradičné skvelé turecké jedlo. Iskender boli plátky hovädzieho na pečive nasiaknutom sózom so špeciálnym jogurtom a omáčkami, Ayran chutil podobne ako zriedený kefír, čo to je skutočne som sa nedozvedel. Neskôr sa k nám pridal Joseph, devätnásťročný škót na ktorého vtipný akcent sa nie každému podarilo zvyknúť. Jo so Szabim boli najväčší football fans akých poznám, Szabi dokonca trénuje malých brankárov. Zrejme preto ich vybrali do Tire, vraj najlepší izmirský projekt. Jo priletel o deň pred nami a posledných pár hodín strávil s izmirským AIESECom na tureckom futbale.

Po večeri sme sa pohli do malého rockového pubu Tato, kde sme mali priamo na úzkej uličke pred ním rezervovaný stôl. Onur s priateľkou dorazili o polhodinu neskôr. Onur bol vyšší oproti jeho zjavu na fotkách z facebooku a rozprával plynulou americkou angličtinou, počas strednej strávil rok v USA ako exchange student. Erim s Furkanom zapálili sviečky na narodeninovej torte, na ktorú sme sa zložili po ceste do pubu, spolu s pouličným predavačom škeblí sme si zaškriekali happy birthday a objednali pivo. To je tu bohužiaľ drahé, preto sme sa po dvoch-troch pohároch pohli na autobusovú zastávku a čakali na bus k Onurovi. Na zastávke stálo asi dvadsať pekných dievčat. Vlastne boli všade. Snáď sa nikto neurazí keď napíšem, že v Izmire je zrejme najvyššia koncentrácia pekných dievčat na svete. Nenosia výstrihy až po pás ani dvojcentimetrové sukničky, ale ani to nepotrebujú, aby z nich človek nevedel spustiť oči. Prirodzená krása a temperament, zároveň mierna hanblivosť a stará škola.

U Onura je na pár dní náš dočasný príbytok, zložili sme svoje veci a darovali mu každý fľašu niečoho domáceho, ako je v miestnom LC zvykom. Izmirčania sú jedni z najmenej ortodoxných moslimov na svete alebo ateisti a fľašu alkoholu z domovskej krajiny od každého stážistu vyslovene vyžadovali. Ako prvú sme otvorili fajn single malt islay whiskey Laphroaig Quarter Cask od Joa. Po pár pohárikoch Erim priniesol ľadové turecké Raki, chutiace podobne ako grécke Ouzo. Zmorenému z cesty sa mi zatvárali oči, zaspal som.

Prvý večer

V piatok sme vstali okolo obeda a vyrazili na brunch. Turecké pečivo je dokonca lepšie než francúzske alebo talianske, napráskali sme sa slanými Borekmi so syrom, rajčinami, čili a sezamom a vyrazili k moru. Izmir je prístav, takže tu nenájdete žiadne pláže. Namiesto toho sme šli do Kordonu, sadli si nad vodu vedľa rybárov a nafotili pár fotiek. Pod vojenským pamätníkom si lámalo nohy pár skateboardistov, konské záprahy pre turistov stáli pár metrov ďalej.

Alsancak

Po chvíli sme vstali a prešli pár metrov k múzeu Atatürka, najväčšej osobnosti v dejinách Turecka. Podvečer nás čakal weekly meeting Izmirského LC, preto sme sa pohli späť. Prišli sme neskoro, na mieste už bola väčšina členov miestneho AIESECu. Izmirčania sa neobťažovali viesť meeting v angličtine, to nás ale príliš netrápilo a presunuli sme sa k zadnej časti officeu k ostatným EPs. Grécko, USA, Kanada, Kyrgyzstan a Pakistan. Všetci tu už strávili dobu dlhšiu ako my, predstavili sme sa a zapojili do debaty. Na konci sme predstavili náš wolfpack, ako sme sa nazývali (kto videl Hangover, vie o čom je reč) a spolu s ostatnými sa presunuli na neidentifikovateľnú ulicu plnú barov, v strede ktorej bola len metrová ulička medzi stolmi a lavicami na priechod.

Wolfpack- Erim, Szabi, Jo a Onur

Ďalšie dni prebiehali podobne. Prespali sme tentokrát u Erima, v sobotu nás vzal do Bornovy, najviac študentmi sa hemžiacej časti Izmiru. Tu sme sa mali stretnúť s Onurom a Joaom, portugalcom, ďalším členom nášho týmu, ktorému let meškal niekoľko hodín. Nikto z nás nevedel vysloviť jeho meno správne, preto si sám dal prezývku Madeira. Zastavili sme sa na limonádu a nargilu, shishu, alebo vodnú fajku, ktoré tu majú vraj najlepšie v Izmire. Erim je nefajčiar, ale na nargilu ma ťahal dobrú hodinu. Jeho obľúbená bol pomaranč s mätou, chutila naozaj “güzel”.

Parádny obed u Erima

Na druhý deň nás vzali do aquaparku. Konečne voda a svieži vzduch, aj keď tu stále hygienici holdujú kúpacím čiapkam, preto sme si zaplávali len s kondómami na hlave. Po akvaparku chceli dvaja sporťáci pozerať finále mužského wimbledonu, preto sme sa znova váľali u Erima pred obrazovkou, turecká strana nadávajúc Djokovičovi, ostatní Nadalovi. Večer sme šli znova na pivo do centra, spolu s dvoma Izmirčanmi, na ktorých mená si nespomeniem. Onurovi začala summer school a v pondelok ráno mal prednášky, preto sme sa vrátili skôr a zaspali.

Večer na pobreží blízko Erimovho bytu

Začínam sa cítiť neužitočný, preto som dnes ráno aspoň začal písať tento blog. V priebehu týždňa nám konečne začína projekt, som zvedavý na camp a decká. Dnes dorazila Jasmine z Číny, prvá ženská zložka nášho tímu. Posledná by mala byť Teodore zo Srbska, na ktorú sa všetci obzvlášť tešíme, dievča totiž uviedlo do kolonky hobbies len tri písmená a síce MMA. Dnes som tiež stretol české dievčatá z LC Praha, projekt Colours of Society. And that’s all folks! or for now at least…