Chapter 2

Moonlight sonata

Zobudenie vyvolalo u Juniho slabší záchvat paniky. Strhol sa zo sna, dezorientovaný, v tmavej izbe, ktorá sa mu zdala cudzia. Kvapky šľahali do okna a po dome hysteričil prievan, čo v ňom vyvolalo len ďalšiu vlnu nepríjemnej nálady. Po pár hlbších nádychoch sa ukľudnil, aby uvoľnil cestu racionalite. Potreboval spoločnosť ľudí, ktorými sa posledný týždeň obklopoval. Teraz sa cítil ako posledný na svete a mierne ho to vyvádzalo z rovnováhy. Prikryl si tvár vankúšom, chvíľu reval do stropu. Mal dosť, stíchol. Trochu kľudnejší otočil hlavou a bezmyšlienkovite sledoval kvapky, jednu za druhou ako sa naháňajú po okne a spájajú sa do stále väčších a väčších prúdov. To okno mu pripomínalo jeho samého. Na jednej strane ticho a teplo, na druhej búrka a potopa. Na rozdiel od izbového, to svoje nevedel otvoriť. Potreboval niekoľko ďalších sekúnd, kým si uvedomil, že leží vo svojej izbe, nič mu neuniká a všetko je ako má byť.

Posadil sa a zazíval. Pozrel na seba v odraze sklenej vitríny a začal sa smiať. Čím viac sa smial jeho odraz tým viac sa záchvat stupňoval u neho. Na vychudnutej a unavenej tvári s vačkami pod očami vyzerali roztiahnuté pery tragikomicky. Stíchol. Pobavilo ho vlastné zúfalstvo a myšlienka o návšteve psychológa.

Juni prekonával tradičný regeneračný týždeň. Každoročne mu po piatich dňoch strávených z deväťdesiatich percent spevom, tancom, bez spánku, požívaním nie vždy rozumného množstva alkoholu, zvýšenou hladinou feromónov a občas aj pobudnutím nekrátkeho času pod bodom mrazu neostával dostatok energie na boj s mestskými chorobami a tak trávil väčšinu nasledujúceho týždňa v posteli pod vrstvami chlpatých paplónov a diek. S prvými dňami boli spojené už tiež tradičné depresie z narušeného spánkového režimu a nedostatku spoločnosti. Našťastie hodiny spánku zaberali na oba problémy.

V dome nikto nebol. Juni nevedel odhadnúť do ktorej časti dňa sa prebudil a počasie mu v zorientovaní sa príliš nepomáhalo. Po zvážení, že na psychiatriu zatiaľ nepatrí, na seba hodil župan a postavil sa. Pozrel na hodiny. Jedenásť. Zrejme doobeda. Zišiel do kuchyne, šálku naplnil novou dávkou čaju. Hodil si do krku odporne horkú tabletku a zapil ju. Na bare ho čakal teplý koláč od mamy. Počúvajúc klepot dažďa zjedol pár kúskov, až kým sa necítil nepríjemne presladený a zamieril do kúpeľne. V zlom počasí nie je nič lepšie než sex a vrelá vaňa. Bohužiaľ si mohol dopriať len vaňu a tak pootočil kohútikmi a šiel pre rádio. Výber hudby odmietol riešiť a pustil CD, ktoré bolo vo vnútri. Pomaly vliezol do vody a s veľkým výdychom sa ponoril pod hladinu. Luxus. Na rukách mu povyskakovali zimomriavky. Beethoven, Moonlight sonata. Napriek šialenej predošlej polhodine si teraz Juni vychutnával zvláštnu atmosféru. Zadržal dych a ponoril sa pod hladinu.

Z pamäte mu začali chaoticky a neusporiadane vyskakovať spomienky z minulého týždňa. Hudba, smiech, cinkot pohárov, spev, tváre... Jedna sa opakovala častejšie než ostatné. Dochádzal mu kyslík a pomaly sa začal vynárať.

Klamárku od toho zvláštneho večera nevidel. Ani ráno, keď kráčal k autobusom á la vianočný stromček obvešaný batohmi a synťákmi, ani v autobuse napriek tomu, že ho preletel pohľadom celý dvakrát. Po príchode do hlavnej dediny sveta, Juniho rodného mesta, sa vybral smerom k druhému autobusu, ale zbytočne. Posledné, čo si stihol všimnúť boli jej tmavé vlasy vnárajúce sa do auta. Žiadny pohľad, ruka, pozdrav, nič...

Stál nehybne s batohom na ramene a sledoval vzďaľujúce sa svetlá. Prebralo ho rameno hodné statného chlapa, ktoré mu uštedrila malá scvrknutá okoloidúca dôchodkyňa. Začal si uvedomovať, že to v ňom vrie. Vyhodil klamárku z imaginárnych dverí vo svojej hlave, zamkol za ňou na dve imaginárne západky, zbalil do imaginárnej krabice jej imaginárne veci ktoré potom imaginárne spálil. Niekto Juniho potľapkal po ramene. Prekvapene sa obzrel. Mysteria sa prišiel rozlúčiť. Pozrel Junimu do očí.

„Je ti niečo?“

Juni odtrhol pohľad od auta a pozrel na neho. Chvíľu trvalo, kým to z neho vypadlo.

„Vybodla sa na mňa“

Napriek tomu, že mu zrenice mierili na kamoša, videl stále obrys postavy na sedadle spolujazdca a auto, ako sa pokojne vzďaľuje. Prebudil ho znovu Mysteria.

„Kašli na ňu, ona sa ti ozve.“

„Nemá číslo“

Mysteria sa rozosmial.

„Tým by som si nebol taký istý. Čau, maj sa.“

Juni sa konečne uškrnul, podal Mysteriovi ruku a odišiel sa rozlúčiť aj s hlúčikom, čo stále poťahoval z cigariet pri autobuse.

Posledná skladba CD dohrala, voda už začínala byť vlažná. Juni vyliezol z vane, nachvíľu si sadol na príjemne vyhriatu podlahu a v hlave si premietal jeden večer a jedno ráno stále dokola. Príliš slabý na to, aby sa na ňu vykašlal a dosť silný na to, aby na ňu nezabudol. V kúpeľni začínalo byť chladno. Postavil sa, znovu na seba hodil teplý župan a zamieril naspäť do izby. Usrkol si z ešte stále vrelého čaju a vliezol naspäť pod vrstvy paplónov a diek. Načiahol sa za knihou a chvíľu premýšľal, akú stranu má otvoriť. Listoval v nej, kým si nespomenul. Oči mu prelietavali prvé riadky znova a znova, bez toho, aby mu zanechávali čo i len najmenšiu stopu v mozgu. Po polhodine neúspešného dešifrovania textu zvážil, že to nemá zmysel a načiahol sa s knihou v ruke, aby ju hodil naspäť na stolík. V milisekunde, kedy sa jeho dlaň nachádzala nad mobilom, začal vibrovať.

Kniha spadla na stolík. Juni civel na mobil. Vzal ho a pozrel na displej.

„ MÁTE 1 NOVÚ TEXTOVÚ SPRÁVU

OD:+421907424487

Ahoj, vypýtala som si tvoje číslo. Počula som že si chorý. Dúfam, že ťa to prejde, chcem ťa vidieť živého a zdravého :)

Tá, čo si ju naučil podávať ;)

Pa “

Juni čítal odznova správu ako obarený a neubránil sa priblblému úsmevu. Stolný tenis bol v predošlom týždni častá nudu zabíjajúca aktivita v obedňajších pauzách a hral ho snáď s každým, ale bola len jedna osoba, s ktorou hral keď ostatní snívali, usmieval sa na jej čarovne nešikovných úderoch a učil ju podávať tak, aby nemuseli hľadať loptičky o poschodia nižšie.

„Á do riti,“ zamrmlal si a stále sa pri tom usmieval.

Chvíľu rozmýšlal a nakoniec odpísal.

Ahoj, v pondelok prídem na skúšku. Potom som voľný. Môžeme vybehnúť von, už snáď živí a zdraví. Rád ťa znovu uvidím.

Odošli........................................Posielam správu.....................................doručená.

Nasledujúcich desať minút bolo neskutočne dlhých. Juni znovu otvoril knihu. Bez efektu. Listoval v mobile, či nenájde niečo zaujímavé. Nenašiel. Čítal si správy znovu a znovu. Zjedol tabuľku čokolády. Zapol TV. Prepínal stanice. Nič. Až konečne, hlúpe dve písmená na displeji.

„ MÁTE 1 NOVÚ TEXTOVÚ SPRÁVU

OD:+421907424487

OK!“

Hodil mobil vedľa seba a pokúsil sa zaspať. Dlho sa mu to nedarilo.

Chapter 1

Beautiful Liar

Klamárka bola vždy tak trochu blázon. Ale Juni to bral. Klasicky ho bavilo, že ju vlastne nikdy nevedel prečítať. Málo dialógov a veľa pohľadov, prehadzovanie slov narážajúcich na neviditeľnú bublinu, ktorá ju obkolesovala ako sklenená kupola chrániaca amerického prezidenta, vždy keď sa snažili zájsť hlbšie. Juni si vytváral imaginárny obraz jej vnútra, kde vždy nachádzal dokonalé dievča, aké ešte vtedy hľadal. Utápal sa v túžbe spoznať ju, objaviť ju tam, skutočnú, reálnu a vybuchnúť radosťou silnejšou než adrenalín v žilách, cítiť vzduch v smogu, kryštálik cukru v horkosti. Žil v tej dobe len preto, aby ju našiel, aby zaplnil dieru ktorá v ňom rástla. Bohužiaľ až neskôr mu došlo, že z prázdnej knihy sa čítať nedá... Nikdy mu nenapadla možnosť, že nenájde nič, len holú pravdu, obnaženú a nepríjemnú. Nepripravenému na takúto odpoveď sa spomienka na Klamárku vryla Junimu hlbšie ako potreboval, dokola sa mu neskôr pripomínala znova a znova v chvíľach, keď by sa obišiel aj bez nej... Ešte dlho potom sa k nemu komplex prasknutej bubliny vracal a on sa bál, že pohľad pod povrch mu vezme aj zvyšok nádeje čo v ňom ostal.

Vedel, že im dvom chýba niečo podstatné, že volí ľahšiu cestu, ale koniec koncov potreboval to. Priateľku, dotyk, niekoho. Tlak hormónov na mozog 15 ročného chalana bol už takmer neznesiteľný. Všetky ostatné cesty sa zdali byť zablokované prekážkami, ktoré Juni nemohol, alebo nechcel odstraňovať a Klamárka sa pred ním zjavila sčista jasna ako anjel so strojčekom na zuboch, ale milým úsmevom a hlbokými tmavohnedými očami, ktoré si tak často neskôr obzeral na fotkách, čo mu po nej ostali. Niežeby bola jedinou osobou, ktorá ho v tom nekonečnom a pritom vždy krátkom cykle spevu a zábavy priťahovala viac než ostatné, ale z iných strán odrádzali Juniho pocity, prípadne fakty, cez ktoré sa v tej dobe ešte nechcel preniesť. V jednom prípade mu jeho rozhodnutie neskôr prinieslo mierne sklamanie a pripravilo ho o časť sociálneho statusu, ale v druhom ďakoval vývoju situácie a svojej nerozvážnosti, že veci dopadli ako mali a časom mu priviali veľa perfektných mesiacov obojstrannej lásky s úžasnou malou osôbkou, ktorá ho ešte dlho potom prenasledovala v snoch.

Napriek tomu, akým ľahkým sa zdalo Klamárku získať, Juniho to stálo preveľa energie. Kým rúcal imaginárny dvojtonový betónový múr, jeho ruka sa pomaly blížila k jej. Zastavil sa asi dva centimetre od Klamárkinho malíčka vo chvíli, keď múr spadol a on sa cítil ako človek, ktorý sa ocitne nahý na pódiu pred sálou plnou ľudí. Váhavo sa obzeral okolo, či ho náhodou niekto nesleduje (pripadal si ako idiot), pohľadom zastavil na starých drevených krídlových dverách, za ktorými pár postáv poťahovalo z brka a uškrnul sa nad spomienkami z predošlého roku.

Destináciu, v ktorej spoznal nielen Klamárku, Juni navštevoval každú neskorú zimu a skorú jar spolu s ďaľšími stredoškolákmi, ktorí nasledovali hudbu, alebo sa len skrátka chceli zabaviť pri gitare, synťákoch a speve v budove obsypanej snehom, z jednej strany obklopenej lesom a z druhej čistinkou, inak slúžiacej ako stredisko pre detské letné tábory. Týchto ľudí spojovalo jedno slovo: Cantica. Stredoškolský spevácky zbor, vedený dirigentom (Digim) po mnohé roky už od čias komančov, ustál zatiaľ každú dobu a zachovával si svoje čaro pre tých, ktorí cítili, milovali a hltali všetky melódie, ktoré im poskytoval. Spájal ľudí rôznych a pritom podobných chutí (nielen hudobných) a naučil ich vyluďovať zo svojich hlasiviek tóny, ktoré spolu tvorili harmónie, čo ich dokázali uniesť ďaleko od reality, ponoriť ich hlboko pod hladinu, ukryť ich pred problémami a vyčistiť im hlavu lepšie, než akýkoľvek alkoholový reset. Tu sa nachádza väčšina Juniho najkrajších spomienok na gympel, v Cantice, zbore, na ktorého konkurz sa so smiechom odmietol prihlásiť a do ktorého neskôr sám so sklopeným pohľadom a strémovaným búšiacim srdcom prišiel ako zo zvedavosti, tak z nudy a množstva voľného času, ktorý mu po mesiaci na Kramároch, ukončení trápenia sa v bazéne na plaveckých tréningoch a prestupe na štvorročný gympel ostal.

Klamárka sa obzrela a na tvári sa jej zjavil milý úškrn nad komickou scénou Juniho hľadiaceho na ich dlane. Na fiktívnom pódiu sa rozsvietili reflektory, všetky upierajúce sa na neho... Klamárka ho chytila za ruku, chvíľu na neho mlčky hľadela, ako keby mu chcela dať vyžrať celú trápnosť situácie, potom sa usmiala, naklonila sa k červeno-bordovej Juniho tvári a zašepkala mu do ucha:

„poď tancovať.“

Juni prehltol a prikývol, s istou úľavou nad tým, že je na dobrej ceste k svojej prvej priateľke a s nádejou, že ďalšia fáza bude snáď menej bolestivá.

Bolo po jednej. Opitý DJ po tom, ako vdýchol výpary vodkou poliateho mixážneho pultu a usúdil, že je čas na záchranu jeho žalúdku, hodil do prehrávača najcukrovejšie CD, aké bol schopný v danej situácii nájsť, so zdvihnutým palcom opito žmurkol na Juniho, ktorý bol s Klamárkou jediný, koho doteraz neotrávil jeho výber hudby a pridŕžajúc sa steny klusal k toaletám. V podstate v jednej polohe, šepkajúc si do ucha rôzne nezmyselné otázky a zmyselné odpovede sa tieto decká kĺzali po parkete, až kým nedohrala posledná pieseň, ťahavá prerábka komerčného singlu „beautiful liar“. Keď nakoniec stíchla hudba, tým dvom na chvíľu zastal čas. Obaja stáli nehybne ešte pár minút prilepení jeden na druhého a pomaly sa od seba odtrhli. Bez slova sa pobrali jedným smerom.

Pri jej izbe zastali, ešte na chvíľu na seba hľadeli a popriali si peknú noc. Po Klamárkinom pradlhom zatváraní dverí a nekonečnom váhaní, napriek vedomiu, že za nimi mohol ostať s ňou, nerušený nikým, Juni pokračoval ďalej až do svojej izby, kde našiel ležiaceho Mysteriu s blaženým výrazom v tvári a dievča, ktoré mu sediac na jeho zadku masírovalo chrbát. Z vedľajšej izby bol počuť smiech, buchot a zvuk gitary, prerušovaný cinkotom skla. Sadol si na posteľ a po zhodnotení situácie, (že dievča by nemalo miešať svetlé s tmavým) nalial pohár vína sebe a Mysteriovi. Po pár minútach utrieďovania vlastných myšlienok a krútenia vína v pohári sa Juni zahľadel na dievča zliezajúce na zem, utierajúce si zvyšok krému z rúk o Mysteriove nohavice. S úsmevom sa na neho pozrelo, s poznámkou v zmysle, že nabudúce je na rade ona, vzalo svoju fľašu a odišlo. Mysteria iba spokojne zapriadol a ešte chvíľu nehybne ležal. Pomaly sa posadil a pozrel na Juniho. Ten sa pri pohľade na jedného z členov svojej nepokrvnej rodiny uškrnul, Mysteria mal na bokoch odtlačky stehien a po masáži hlavy s naježenými vlasmi a unaveným spokojným pohľadom Junimu pripomínal Volverina po konských sedatívach. Flegmaticky sa poobzeral v zrkadle, aby zistil, prečo Junimu cukajú kútiky pier, vzal si ponúkaný pohár a zívajúc, zničeným hlasom zavrčal:

„čo sa škeríš?“

„mmm,“ Juni zakrútil hlavou, akože nič a vzal si čips zo stolíka

„kam si zmizol? Hľadali sme ťa... či nechceš masáž,“ znovu zívol, a natiahol sa „tie nové sú dosť aktívne “

„heh... no, to vidím... bol som dole... s Klamárkou“

„aha...,“ teraz úškrn na jeho tvári.

Asi minútu obaja pozerali do prázdna, keď sa im znovu stretli pohľady. Juni sa načiahol po krabičke cigariet.

„na cígo?“

„jasné...“ prikývol Mysteria, natiahol na seba tričko a nasledoval Juniho von z izby.

Poznámka: Juni v podstate v tej dobe ešte nebol Juni ale Zbyňo. Juni sa zrodil až o pár rokov neskôr v Prahe, kde toto meno dostal od svojich spolubývajúcich na univerzitnom internáte vďaka faktu, že bol najmladším študentom fakulty aj internátu. O tom neskôr...