Príspevky
Tridsiaty jún bol deň ako každý iný. Praha sa tešila príjemnému letnému počasiu, ľudia si váľali zadky v parkoch a na dovolenkách. Ja som sedel doma pri notebooku, snažiac sa nasúkať posledné funkcie z obľúbeného matematického softvéru mojej fakulty do mozgovej kôry. Už to je mesiac, čo sa pozerám na leto z izby žižkovského bytu a odpočítavam dni, kedy si ho budem môcť užiť ako každý iný. Len dve skúšky ma delia od bakalárskych štátnic a rodičia svojimi mailami a telefonátmi robia, čo môžu, aby ma stres a nervozita nikdy neopustili. Dnes to ale všetko skončí. Zatváram veko notebooku a odchádzam na poslednú skúšku. S myšlienkami pri najhorších možných scenároch cesta trvá dlhšie ako obvykle, už druhýkrát som vystúpil na nesprávnej zastávke. Nie je kam sa ponáhľať, skúšajúci ako obvykle pol hodinu mešká. Paranoidný garant našeho študijého oboru nás púšťa dnu len s perom a rozdáva zadania.
Domov som sa vracal so zvláštnymi pocitmi. Nebol som si istý výsledkom skúšky, na druhej strane som vedel, že od tejto chvíle začína leto aj pre mňa. Cestou som sa stavil pre slovenskú vlajku a na obede, ešte raz som skontroloval všetky doklady, víza, kôli ktorým som zabil dva dni cestou do Bratislavy, Trnavy a späť, zatelefonoval do Londýna, aby mi mohla operátorka s indickým prízvukom potvrdiť čas letu a za hodinu som bol zbalený. Ostávalo pár hodín, posledný krát som už aj s vecami vyrazil smer Jednota, rozlúčiť sa s martinsko-pražskou bandou. Po dvoch pivách a chivase so spolubývajúcimi kráčam smer Florenc. Je takmer polnoc, bus čaká. Zamračený šofér mi berie batožinu, stewardka ma púšťa dnu, po piatich minútach zaspávam.
Zobudil som sa až v Nemecku. Po oknách autobusu stekajú v pramienkoch kvapky dažďa a po chvíli stojíme na letisku. Vystupujem napriek tomu, že som mal lístok až do Fröttmaningu. Pomaly prechádzam terminálmi, môj je 1C. Z potravín si odnášam plechovku mníchovského Paulandera. Do odletu mi ostáva cca 6 hodín. Odkladám svoje veci vedľa voľných kresiel v letovej hale a znova zaspávam.
Mníchovské letisko
Budík ma zobudil o štyri hodiny neskôr. Môj žalúdok robil zvláštne pohyby, preto som sa presunul k McDonald’s a tlačil do seba posledný nechutný big mac. LCD nad mojou hlavou mi oznamuje, že check-in na môj let je už otvorený a tak sa vraciam späť do haly vystáť si frontu. Nemecké tváre vystriedali temperamentnejší Turci s množstvom detí. Check-in, pasová kontrola, kontrola batožiny, gate 01. Začínal na mňa prechádzať príjemný pocit z cestovania, otvoril som knihu z duty free shopu a začítal sa do nej. Po hodine opäť stojím vo fronte, tentokrát do lietadla. Turecké letušky ma vítajú milými úsmevmi, narozdiel od nemeckých zamestnancov letiska vyzerajú, že práca ich naozaj baví. Sadám si vedľa znudeného tureckého hyperaktívneho chlapca trieskajúceho podnosom na jedlo s vrieskajúcou matkou, o pár minút opúšťame runway a lietadlo pohlcujú nemecké oblaky.
Pristáli sme o tri hodiny neskôr okolo šiestej miestneho času. Turecké počasie ma svojim teplom a vlhkosťou udrelo do tváre. Neviem, či moju batožinu pretrhli nemecké alebo turecké luggage monkeys , každopádne som bol rád, že napriek tomu z nej nič nechýba. Zvoní mi mobil. Je to Onur, manažér môjho projektu Tire Municipality.
-prepáč Tom, ale chlapík čo ťa mal čakať na letisku nemôže prísť, vezmi si taxi a daj mi šoféra k telefónu
Trochu ma to podráždilo, ale dnes som sa na Onura hnevať nemohol, mal narodeniny.
Cesta z letiska trvala pol hodinu, šofér ma vyložil na uliciach Alsancaku, najviac turistami navštevovanej časti Izmiru. Po desiatich minútach ma prišli vyzdvihnúť Szabolcs s Erimom, maďarský kolega z môjho projektu a Onurov “brat” (kardeşim, nepokrvný brat, priatelia, ktorí sa poznali niekoľko rokov), ktorý nerozprával anglicky keď nemusel, v prítomnosti Turkov takmer vôbec. AIESEC office bol hneď za rohom, zložili sme batožinu a vyšlapali na piate poschodie. Tam ma privítal Furkan, ICX director. Riešil nejaký problém so srbskou stážistkou, pár minút sme ho počkali a vyrazili na večeru. Erim nám objednal Iskender s Ayranom, tradičné skvelé turecké jedlo. Iskender boli plátky hovädzieho na pečive nasiaknutom sózom so špeciálnym jogurtom a omáčkami, Ayran chutil podobne ako zriedený kefír, čo to je skutočne som sa nedozvedel. Neskôr sa k nám pridal Joseph, devätnásťročný škót na ktorého vtipný akcent sa nie každému podarilo zvyknúť. Jo so Szabim boli najväčší football fans akých poznám, Szabi dokonca trénuje malých brankárov. Zrejme preto ich vybrali do Tire, vraj najlepší izmirský projekt. Jo priletel o deň pred nami a posledných pár hodín strávil s izmirským AIESECom na tureckom futbale.
Po večeri sme sa pohli do malého rockového pubu Tato, kde sme mali priamo na úzkej uličke pred ním rezervovaný stôl. Onur s priateľkou dorazili o polhodinu neskôr. Onur bol vyšší oproti jeho zjavu na fotkách z facebooku a rozprával plynulou americkou angličtinou, počas strednej strávil rok v USA ako exchange student. Erim s Furkanom zapálili sviečky na narodeninovej torte, na ktorú sme sa zložili po ceste do pubu, spolu s pouličným predavačom škeblí sme si zaškriekali happy birthday a objednali pivo. To je tu bohužiaľ drahé, preto sme sa po dvoch-troch pohároch pohli na autobusovú zastávku a čakali na bus k Onurovi. Na zastávke stálo asi dvadsať pekných dievčat. Vlastne boli všade. Snáď sa nikto neurazí keď napíšem, že v Izmire je zrejme najvyššia koncentrácia pekných dievčat na svete. Nenosia výstrihy až po pás ani dvojcentimetrové sukničky, ale ani to nepotrebujú, aby z nich človek nevedel spustiť oči. Prirodzená krása a temperament, zároveň mierna hanblivosť a stará škola.
U Onura je na pár dní náš dočasný príbytok, zložili sme svoje veci a darovali mu každý fľašu niečoho domáceho, ako je v miestnom LC zvykom. Izmirčania sú jedni z najmenej ortodoxných moslimov na svete alebo ateisti a fľašu alkoholu z domovskej krajiny od každého stážistu vyslovene vyžadovali. Ako prvú sme otvorili fajn single malt islay whiskey Laphroaig Quarter Cask od Joa. Po pár pohárikoch Erim priniesol ľadové turecké Raki, chutiace podobne ako grécke Ouzo. Zmorenému z cesty sa mi zatvárali oči, zaspal som.
Prvý večer
V piatok sme vstali okolo obeda a vyrazili na brunch. Turecké pečivo je dokonca lepšie než francúzske alebo talianske, napráskali sme sa slanými Borekmi so syrom, rajčinami, čili a sezamom a vyrazili k moru. Izmir je prístav, takže tu nenájdete žiadne pláže. Namiesto toho sme šli do Kordonu, sadli si nad vodu vedľa rybárov a nafotili pár fotiek. Pod vojenským pamätníkom si lámalo nohy pár skateboardistov, konské záprahy pre turistov stáli pár metrov ďalej.
Alsancak
Po chvíli sme vstali a prešli pár metrov k múzeu Atatürka, najväčšej osobnosti v dejinách Turecka. Podvečer nás čakal weekly meeting Izmirského LC, preto sme sa pohli späť. Prišli sme neskoro, na mieste už bola väčšina členov miestneho AIESECu. Izmirčania sa neobťažovali viesť meeting v angličtine, to nás ale príliš netrápilo a presunuli sme sa k zadnej časti officeu k ostatným EPs. Grécko, USA, Kanada, Kyrgyzstan a Pakistan. Všetci tu už strávili dobu dlhšiu ako my, predstavili sme sa a zapojili do debaty. Na konci sme predstavili náš wolfpack, ako sme sa nazývali (kto videl Hangover, vie o čom je reč) a spolu s ostatnými sa presunuli na neidentifikovateľnú ulicu plnú barov, v strede ktorej bola len metrová ulička medzi stolmi a lavicami na priechod.
Wolfpack- Erim, Szabi, Jo a Onur
Ďalšie dni prebiehali podobne. Prespali sme tentokrát u Erima, v sobotu nás vzal do Bornovy, najviac študentmi sa hemžiacej časti Izmiru. Tu sme sa mali stretnúť s Onurom a Joaom, portugalcom, ďalším členom nášho týmu, ktorému let meškal niekoľko hodín. Nikto z nás nevedel vysloviť jeho meno správne, preto si sám dal prezývku Madeira. Zastavili sme sa na limonádu a nargilu, shishu, alebo vodnú fajku, ktoré tu majú vraj najlepšie v Izmire. Erim je nefajčiar, ale na nargilu ma ťahal dobrú hodinu. Jeho obľúbená bol pomaranč s mätou, chutila naozaj “güzel”.
Parádny obed u Erima
Na druhý deň nás vzali do aquaparku. Konečne voda a svieži vzduch, aj keď tu stále hygienici holdujú kúpacím čiapkam, preto sme si zaplávali len s kondómami na hlave. Po akvaparku chceli dvaja sporťáci pozerať finále mužského wimbledonu, preto sme sa znova váľali u Erima pred obrazovkou, turecká strana nadávajúc Djokovičovi, ostatní Nadalovi. Večer sme šli znova na pivo do centra, spolu s dvoma Izmirčanmi, na ktorých mená si nespomeniem. Onurovi začala summer school a v pondelok ráno mal prednášky, preto sme sa vrátili skôr a zaspali.
Večer na pobreží blízko Erimovho bytu
Začínam sa cítiť neužitočný, preto som dnes ráno aspoň začal písať tento blog. V priebehu týždňa nám konečne začína projekt, som zvedavý na camp a decká. Dnes dorazila Jasmine z Číny, prvá ženská zložka nášho tímu. Posledná by mala byť Teodore zo Srbska, na ktorú sa všetci obzvlášť tešíme, dievča totiž uviedlo do kolonky hobbies len tri písmená a síce MMA. Dnes som tiež stretol české dievčatá z LC Praha, projekt Colours of Society. And that’s all folks! or for now at least…
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára