Príspevky
Strangers
Sedím na špinavých schodoch, oči ma pália od slnka znásobeného pražským smogom, dym z cigarety obteká tvár. Etymotic research zalieva myseľ Spanish saharou a vedie ma stále hlbšie. Znovu niekam, kde som predlho nestál. Ale že už bol čas. Možno sa snáď miliónty krát s niečím unáhlim ako mi je to vlastné, šanca na výhru minimálna.
..............................................................................................
Začalo to nevinne a skvelo pred pár mesiacmi. Vlastne sú to už veky. Trieskajúce dvere a hlučné spolubývajúce Junimu rozlepili oči. Znovu mal chuť vraždiť ako každé ráno, keď ho zobudí ich absencia citu k spáčom. Ešte chvíľu sa neúspešne pokúšal vrátiť do hladiny alfa, načiahol sa pod posteľ po notebook, zadal prihlasovacie údaje a so zívaním odklikol. Na ploche mu zasvietila správa od nej. Našla ho a napísala mu. Na trieskajúce flatmates okamžite zabudol.
Kučeravú blondínku odprevádzal na kolej a po ceste domov mu nedalo, aby sa znovu nezastavil na twin párty, ktorú sčasti organizoval. Účastníkov značne ubudlo, preto to vzdal a kráčal smerom k svojej posteli, s telom zahriatym koncoletným počasím, srdcom zahriatym alkoholom v krvi. S nepríjemným pocitom niečoho nedokončeného ho v strede sledu myšlienok zastavil obraz dievčaťa plačúceho na lavičke. Do tváre jej nevidel, ale prisadol si a chvíľu mlčal. Otočila sa na neho s pohľadom iným ako čakal, v očiach mala smútok, otáznik a vďaku zároveň. Stručne sa jej spýtal, čo ju trápi a ona po chvíli začala rozprávať. Krátko a pomaly, ale spôsobom, že si človek pamätal každé jedno slovo. O niečom podobnom, čím si on už raz prešiel. Vzťahy tak nezmyselné a ľahostajné točia so všetkými, nech si svoje emotívne rozhodnutia snažia zdôvodniť akokoľvek racionálne. Raz stačilo, ale teraz s vďakou. Nerozumie doteraz tomu poryvu nesebeckej nálady, za ktorý je čiastočne vďačný, pretože nie sú aj naďaľej cudzinci bývajúci pár krokov od druhého dverí, nevediac o sebe navzájom. Skončila, začal. Dlhšie, pomalšie, dal všetko, čo mal. Prestala plakať a začala dýchať, napriek tomu z nej bezmocnosť kypela ďalej. Nastala medzi nimi chvíľa ticha, nie trápna, nie nezmyselná, nie tá, čo sa snažíte silou mocou vyplniť. Mohol to byť prvý signál, mohol si všimnúť, ale pravá hemisféra bola dávno učičíkaná v alkohole a sile momentu. Pomaly sa postavil a s lacnou frázou že "všetko bude fajn" kráčal preč. Dokázal jeden a pol poschodia. Nedalo sa, nohy neposlúchali, ťahalo ho späť ako bungee lano v momente najvyššej potenciálnej energie. Plynule sa otočil a stúpal stále vyššie. K nej. Zdvihla k nemu svoj mačací pohľad, tentokrát so značnou dávkou zvedavosti. To ho ukľudnilo a povzbudilo zároveň. Asi si to všimla, pretože sa kútiky jej pier pohli do takmer nebadaného úsmevu. Tá otázka visela vo vzduchu.
"Nechceš sa nachvíľu prejsť?"
Nepamätám sa, čo odpovedala. Bolo to viac menej jedno. Vstala a šla. S cudzím človekom, netušiac kam. To bol začiatok konca noci, ktorú mu z hlavy nikto nevygumuje.
Zastavil sa u seba, sucho v ústach nedokázal zakryť ani chaos, ktorý sa vo ňom pomaly prebúdzal. S krabicou džúsu sa pomaly niesli známou, ešte rozbitou cestou na strechu Prahy. Z úst mu vychádzali slová, o ktorých nič netušil, ale vedel, že sú jeho. Zdanlivo nezmyselné vety, ktoré občas pre neho znamenajú tak veľa, ale nevysloví ich zo strachu, že ich nikto nevypočuje alebo nepochopí. Ona ich hltala a po chvíli aj odpovedala. Čím vyššie boli, tým sa zdala uvoľnenejšia, ako keby všetko ťažké nechala pod kopcom. Vzal ju na svoje miesta, kde vám Praha pod nohami spokojne odpočíva po celodennom strese a zhone a prenáša na vás svoj neobvyklý kľud. Pár minút len ticho sedeli vedľa seba, keď sa ona začala pýtať hlúpe otázky a on sa zmohol len na hlúpe odpovede. Čas nebežal a oni sa vznášali niekde v bubline, ktorá ich až do momentu kedy praskla izolovala pred realitou.
Na byt sa nevrátil, chcel ju odprevadiť späť ospravedlňujúc si to potrebou skontrolovať vývoj konca párty. Na chodbe stále sedelo pár podnapitých ľudí. Rozšírili kruh o dve miesta. Segrinmu spýtavému pohľadu sa snažil odpovedať, že má všetko pod kontrolou. Tak naivne ako Riško Sulík. Ďalej to neriešila, asi jej to bolo viac menej jedno. Mača sedelo potichu vedľa neho a keď sa po chvíli začal až príliš pomaly zberať domov, odišla na izbu. V hlave sa mu miešali myšlienky, tentokrát bez viny alkoholu. Má priateľa, kašli na to...kráčal stále pomalšie na koniec chodby, ale hlas toho druhého slabol. Otočil sa. Zrýchleným krokom sa vrátil a zastal pri jej dverách. Asi minútu sa nepohol, kým mozog úplne rezignoval. Zaklopal.
Otvorila dvere a pozrela na neho rozmazanými očami. "Ja to musím skúsiť," bola asi tá najhlúpejšia veta, ktorá ho mohla napadnúť a ktorú vyslovil sekundu predtým ako ju pobozkal. Až príliš citu a jej úžasné pery...."Keby si to nespravil, už by som si myslela že..." nedopovedala. Nemusela. Chytil ju za ruku a viedol na lavičku, kde sa stretli. Pod kamerou, ktorú sleduje vrátnica to nebolo úplne ono, preto po chvíli zmizli niekam, kde mohli byť nerušení sami.
..............................................................................................
Ešte predlho ležali vedľa seba. Nedokázal pochopiť ako je možné, že si nezapamätal tie jej oči, ktoré ho hypnotizovali napriek rozmazanej riasenke, videl ju už predsa toľkokrát predtým, ale nikdy si ju nevšimol. Slnko sa začínalo hlásiť do služby a oni začínali klesať do skororeality. Posledný krát ju pobozkal a odkráčal domov. Zaspal ako dieťa.
..............................................................................................
Neozval sa jej, nechával si pár dní, kým si utriedi bordel v hlave. Predbehla ho. Odpovedal. Stretli sa znovu. A znovu. A znovu. A znovu... Neúspešne sa bránil citom voči tej čarovnej osôbke. Bolo to až príliš dobré.
.............................................................................................
Zmrvil to, ona ešte viac. Chcel späť ale už sa nedalo. Bola pre neho dávkou heroínu. Začínal vnímať, že by mal prestať, ale už zašiel príliš ďaleko. Absencia spiatočky je hrozná vec...hlavne, keď je životne potrebná.
.............................................................................................
Priateľ jej zabookoval letenky k sebe. Týždne nerozhodný človek sa zmenil švihom čarovného prútika. Šla...
.............................................................................................
Znovu sa stretli. Mala okolo seba nepriestrelný pancier. Cítil sa, ako keby mal znovu šestnásť a žalúdok z olova....
............................................................................................
Vídali sa čoraz menej, keď už sa skoro rozplynula, zjavila sa znovu, o tretej ráno s alkoholom v krvi a ponukou, ktorej sa nedá odmietnuť. On to dokázal, pretože v tom bol až po uši. Sexuálny apetít sa hlásil, zrejme prvýkrát ho dokázal úplne odignorovať. Vtedy mu došlo, ako zle na tom v skutočnosti je.
............................................................................................
Pár mesiacov neskôr. Mala narodeniny. Po dlhej dobe ju zavolal von, vymyslel darček, odbíja jeden termín za druhým, aby stihol večer. Chcel ju vidieť, pretože o nej už takmer nič nevedel. Súhlasila.
.............................................................................................
Presunula termín o deň neskôr
.............................................................................................
Hodinu pred druhým termínom ho zrušila. Na neurčito. Kôli vínu s kamarátkami.
This was to be my final hit. But let´s be clear about this. There are final hits and final hits. What kind was this to be?
..............................................................................................
Možno by som sem mal pridať niečo viac, na koniec. Problémom je, že ten sa nekoná. Len druhý príbeh. Je hlúposť očakávať viac. Na začiatku mala ona zlomené srdce, on bol v pohode. Na konci je ona v pohode a on znovu hľadá sám seba. Naivne čaká vďaku alebo úctu, pomocnú ruku v čase, kedy blúdi labyrintom. Ide daľej a neobzerá sa napriek tomu, že za ním chobotnica minulosti naťahuje chápadlá. Naivne tu pre ňu bol vždy, keď to potrebovala, ona sa mu otočila chrbtom vždy, keď potreboval on ju. Preto abstinuje a dúfa, že ďaľšiu dávku už nikdy potrebovať nebude. Nie kikaínovú...
And now our love has been forgotten like it was never there
We're just sitting here like strangers
You gave me yourself for just a little while
But it was you, it was really you
The space between us will not be beat
Oceans and past lives
We were lovers
