Ta neviem či ne hej

Dáme Johna Dáme Jam

Dosťahované. Fajnly. Sadli do auta a hor sa domov. Mama spala, otec si upíjal z kávovej plechovky. Maj sa, Praha. Cesta dlhá a nudná, napriek tomu, že o hodinu kratšia ako obvykle. 160 na tachometri si nikto nevšimol. Ani keď už neboli na diaľnici. Doma čakalo krásne teplé a voňavé jedlo. Riadne domáce, bez glutamanov, papierových boxov a logami firiem. Maily doriešil, dohodol sa s Dankou, začal sa obliekať, celkom fajn načasované. Káčko o deviatej, na Delikatesu pol hodina. Hlavohruď pri vstupe mu za štyri éčka oblepil zápastie zeleným kusom papiera, pričom mu vytrhol polovicu chlpov. A šlo to dokola. Začiatok konca.

Habera, vlasy Majkl, hruška, pivo, ciga. Mysteria s priateľkou. Danka nikde. Hruška, pivo, ciga. Delikatesa. Išiel dnu. Danka stále nikde, už ju ani nečakal. Zvukár spustil intro a Juni zaostril na pódium. Klasická pohoda, chalanom to hralo. Hýbať sa mu ale nechcelo a jeho výraz sa zrejme plný entuziazmu nazvať nedal. Pribehla Lunda, ktorá to očividne postrehla a začala sa pokúšať rozhýbať mŕtvolu. Odpil si z piva a ona to pomaly začala vzdávať. Keď jej došlo, že jej snaha je márna, vrátila sa pred pódium. Obzrel sa po okolí. Zvláštne, koľko dievčat z tých, na ktoré dovidel bolo pekných. Zabudol, že je znova doma v Trnave. Niekto sa na neho tlačí zadkom. Pekným zadkom. Uškrnul sa. Slovakia, little big country... Niekto ho chytí za ruku štýlom opitá fuckbuddy a kričí mu do ucha. Pozrie sa na ňu. Červené vlasy, malý človek, opité oči. Naklonila sa k nemu. Niečo znova vravela. Nerozumel. Pozrel na Haberu. Nerozumel. Pozrel na ňu. Naklonila sa bližšie.
- sa mi zdá, že ani jeden z nás túto hudbu nepočúva
Počul to. Habera tiež. Obaja sa uškrnuli.
- sa mi zdá, že niekto to dnes prehnal
Pustil ju. Odišla.

Stredovek. Parádny. Juni ho ešte nepočul. Baroko od chalanov nečakal. Delikatesa končí, Juni tlieska a tlačí sa von. Hruška, cíga. Pochvaly a kritika. Chvíľková nuda a nedostatok známych tvárí. Mysteria s priateľkou. Venujú sa sami sebe, Juni odchádza stranou. PPE zvučia. Trvá to. Idú dnu. Tlačenica a teplo. Dopíja, odhadzuje kelímok, PPE hrá. Parádne. Chce ísť bližšie.
-poďme dopredu
-ok, tlač sa
Tlačí sa, snažiac sa nepoužívať lakte. Je tam. Slivka dáva, oni skáču. Začína mu byť horúco. Potreboval by zahasiť. Obzrie sa. Stál obklopený dlhovlasými, spotenými, extatickými stredoškoláčkami zmyslovzbavene skákajúcich do rytmu.

V hlave sračky, jak bubon z práčky
Vidím smažky, ale tančím až kým
vlna triašky nepovie stačí
mám to tak rád.
Ale zatiaľ hudba ma do kolien tlačí
holka je v rauši, jej zrenička značí
lupli sme mačky a natiahli z fľašky
mne už to začíná

Tancuje o meter-dva vedľa. Stretnú sa im pohľady. Usmieva sa. Ona tiež. Začína mu byť fajn. Začína ho trhať do rytmu so zvyškom.

keď príde kopák tak budem tlieskať
keď príde kopák tak budem vrieskať
keď príde kopák tak budem tlieskať
keď príde kopák ja budem high

PPE končí. A ešte raz znova, už s totálnou nechuťou, hruška, kofola, ciga. Stojí vonku. S Haberom, Mysteriom a jeho GF. Vidí Ju vo vchode. Ona vidí jeho. Usmievajú sa, áno už raz znova. Stratí Ju z očí. Prejde sa barom, ale nikde nič. Jemne sklamaný sa vezme za Kačpou a Morkou. Zas len kecajú, idú het. Nuda, smäd a hlad. S Haberom vykročia na kebab vedľa. Vracajú sa do už poloprázdneho backstageu. Kebab, Skreč, Mysteria s GF, Kubo, Habera a háčik. Dojedol. Končí to. Koverzácia chladne, ľudia miznú. So Skrečom opúšťa zvyšok, ťahajúc sa rovnakou cestou. Vlečú sa ulicami, reč viazne. Kríčok ich delí na dve strany, sloboda a radosť z blízkeho spánku mu zrýchľuje krok.

Smer domov, izba, posteľ. Vlhké dlažobné kocky odrážali mestské svetlo a autá skoro nejazdili. Chlad mu zvieral hrdlo, chcel už byť doma. Zdvihol pohľad. Pred ním vlasy a vôňa. Obišiel ich a obzrie sa. To nemôže byť...

Je to Ona. Zastane. Ona sa usmeje a zastane tiež. Ale až po pár krokoch. Blízko. Príliš blízko.
-ja som Juni
-Veronika
„Prečo znova Veronika? Čo mám s tým menom?“
To si nechal pre seba. Znova sa na neho usmiala.

Pobozkal ju. Ona pobozkala jeho. Znova a znova. Ubehlo pár minút, ktoré nedokázal zrátať. Chytil ju za ruku.
-Poď so mnou
Šli až k Merkúru. On sa otočil vpravo, ona vľavo. Pozrel na ňu.
-Vidíme sa?
Usmiala sa ako anjel.
-Možno
-Možno mám rád
Žmurkla na neho. Pustil ju a ich cesty sa rozišli. Bez návratu. Stačilo im možno. Žiadne číslo, kontakt, nič.

You know you always blow my mind
You know you always blow my mind
I think it’s crazy

Prišiel domov a sadol si pred monitor. Nič nové. Ako zvyčajne. Svet sa nemení.
Ľahol si na posteľ a zaspal skôr ako sa stihol prikryť paplónom. Bolo mu fajn.

all that I've got

So deep, that it didn't even bleed and catch me
off guard, red handed now I'm far from lonely
Asleep, I still see you lying next to me
So deep, that it didn't even bleed and catch me (the used)

Zlý deň. Jedna z tých pavučín, keď nevieš ako von, kam ďalej, čím viac sa snažíš, tým viac sa zamotáš. Bojuješ s ňou, až kým sa nemôžeš ani pohnúť. Neostane ti iné ako čakať a dúfať, že sa niečo stane. Visíš v nej bezmocnejší ako novorodenec a nakoniec ochotný skloniť hlavu.

Niečo vrie pod povrchom a snažíš sa nevšímať si, až kým je neskoro a popáliš sa nielen ty, ale aj všetci, ktorí su príliš blízko. Sory nestačí a ty nemáš nič viac.

Musel som preč aspoň nachvíľu. Zapáliť cigaretu a zahasiť hlavu. Na konci ulice sa pri železničnej trati zvíjala úzka čerstvá asfaltová cesta. Odbočil som a našiel som to. Ticho a prázdno. Asfalt po pár metroch končil a nahradil ho hrubý štrk. Prešiel som mostom. Nekonečná cesta pokračovala medzi stromami a ja som kráčal ďaľej, netušiac kam. Potreboval som ju mať pod nohami aj v hlave. Tmu a neznámo. Bez času, oheň slabol. Šiel som ešte chvíľu, netuším ako dlhú. Zrazu som mal dosť. Chcel som odísť. Po ľavej strane sa vynorila jediná lampa a pod ňou chodník stúpajúci do kopca. Odhodil som x-tú cigaretu a zmenil smer. Z tejto strany som Vítkov nepoznal, ale keď ideš hore, skôr či neskôr skončíš na vrchole. O chvíľu bol predo mnou plot ohraďujúci reštaurovanú budovu. Obišiel som ho, až kým som nebol napravo od jazdca na koni. Žižka bol väčší ako obvykle, nasvietená a stará socha vyžarovala niečo zvláštne. Konečne som zastal a chvíľu mi oči nedokázali prejsť inam. Jeho hrdosť mi bola v túto noc úplne cudzia.

Sprava sa ozval šuchot. Postava v kapucni s esovitou chôdzou ma zbadala a zastala na mieste. Otočila sa a odišla, tak ako prišla. Závan alkoholu zavanul až ku mne. Ako som ju sledoval pohľadom, zbadal som v stromoch kamenný altán. Zišiel som k nemu a vošiel dovnútra. Oprel som sa o otvor v stene, ďalšia cigareta v ústach a Praha podo mnou. V noci bola krásne smutná a kľudná. Žiadni ľudia pobiehajúci ako mravce, striekajúc naokolo pot a stres, nestíhajúc termíny v diári.

Steny altánu boli zhora nadol počarbané odkazmi od narkomanov, turistov a deciek. Vyfúkol som dym a čítal čierne písmená napravo.

„KDYŽ SI NA DNE, NEVZDÁVEJ TO“

Konečne som cítil, že sú moje pery schopné pohybu.
Vytrhol som kus plechu z vrchu zapaľovača a začal rýpať ryhy do omietky o pár centimetrov nižšie.

„DÍK
JUNI“

Pomaly som začínal cítiť zimu. Čas vypadnúť.
Otočil som sa a začal som schádzať dole kopcom späť. Túto cestu som už poznal.
Možno preto si ju nepamätám. Stojím pred chladnými dverami a neviem čo bude za nimi.
Ani či držím správny kľúč. Mozog konečne rezignoval.


I'll be just fine, pretending I'm not
I'm far from lonely and it's all that I've got (the used)