Dekadencia

Čaute. Prepisujem Vám sem pár riadkov načarbaných v diári medzi siedmym a dvanástym augustom. Písané pre Vás, sebecky, pretože som to potreboval. Možno som len robil, čo som musel, možno každý robí, len čo musí a sloboda voľby je len naivná predstava. Dosť bolo kecov, k veci.

To nechutné niečo, čo ma momentálne tlačí v hrudi, nie je namierené voči nikomu, hľadať sa v niečom je pekná blbosť aj keď sa Vám to občas podarí. A možno je to len bordel z fajčenia, alebo zápal pľúc. (o tom vie asi viac niekto iný)

Moje prázdniny boli až na pár výskokov zo stereotypu a reality a zoskokov s lanom na nohách nudné (MLIA), keď sa mi ozvala Peťa s pozvaním na chatu so slovami, že tam stretnem Človeka, ktorého som už pár týždňov túžil stretnúť. Vybavil som job (=hodil všetko segre), sadol do busu a netušil, že stretnem Ľudí, ktorých som hľadal oveľa dlhšie...

Fajn, začínam byť príliš patetický, takže prejdem k tej škaredej čivave. MILUJEM JU. Keby tam ten zakrpatený debilko s ušami väčšími ako mozog nebol, asi by bolo všetko trochu iné. Existuje šanca, že lepšie, ale reálne o tom pochybujem. Takže na jeho česť práve zapíjam v práci prvé jedlo dnešného dňa, oschnutý toast od kolegýň pri bare, hnusnou relaxáckou riedenou hruškou. Žalúdok trochu protestuje, takže prvý shot je aj posledný.

Tú Našu Bystricu, ktorá bohužiaľ zmizla oveľa skôr, ako som nastúpil do autobusu, milujem tiež, so všetkým čo k nej patrí. Zázvor a preteky v pretekajúcom bazéne, bager s chalupou, mašľa bez mletého, poker bez poker face, švestky a šracovia, socialistická zmrzlina so superbabičkou, golf bez ihriska, auto bez výfuku, auto bez puklice, vítanie slnka, ráno o 04:00 PM, jedlo, jedlo, jedlo, benzínové kura, nočné jazdy, nočné pripité konverzácie, hrkotajúca páska v autorádiu, psy a blackberries, vždy zbalená taška a... noci začínajúce sa východom slnka bez šance na spánok vedľa matea, či už bol jedného pohlavia, alebo druhého. Dekadencia, ako má byť.

Neviem, kde začala, ale presne viem, kde skončila. Spolu s Našou Bystricou...Mrzí ma a štve...
Mrzia ma všetky obete, ktoré sme po ceste zanechali, Gomézov nebezpečne zvýšený tlak neprospievajúci jeho zdraviu, mrzia ma podniky, nedodržiavajúce otváraciu dobu, mrzia ma lietajúce uhlíky, mrzia ma slová, ktoré nemali byť vyslovené ale boli a ešte viac tie, ktoré chceli/mali byť vyslovené, ale neboli, mrzia ma krivé obvinenia, ohováračky, nedorozumenia, zle zaparkované autá a ich hlúpi majitelia, nevyužité šance, odtrhnutý výfuk, prasknutá puklica, opití šoféri a ich spolujazdci, ľudia, ktorí nevedia, čo chcú a tí, ktorí to vedia a idú za tým po hlavách druhých...

Fajn, už je toho príliš, sorry, mates...
Mám náladu pod psa, olovenú guľu na srdci (nemá to nič spoločné s dnešným štátnym smútkom) a presne taký je aj tento imaginárny prejav pri imaginárnom prípitku, ktorý dúfam nikdy nikde nikto neprednesie. Časom zmizne, ale nie hneď... potrebujem ho. Teraz. Pre Vás. Pre mňa.

Ešte jedna vec, ku ktorej sa celú tú dobu prekopávam. Tým slovom sa nedá povedať ani polovica toho, čo by som chcel, ale jazyky nič lepšie nepoznajú. ĎAKUJEM Vám...za päť dní, najlepších, čo si pamätám. Ďakujem za všetko. Skoro za všetko...