Chapter 3

F-F-F-Falling

Listy šumeli v pravidelnom trnavskom vetre, na ktorý v horúčavách nikto nehádzal poznámky a otravne poletovali všade okolo. Z hradieb sálalo teplo, pri ktorom sa stáčali do vírov a padali naspäť. Odkiaľ sa tam nabrali začiatkom leta netuším. Jeden jej pristál na tmavých vlasoch, v ktorých žiarilo slnko a zaiskrilo ich dočervena. Juni sa načiahol, aby jej ho zložil, pričom sa naklonil nad jej obnažený krk. Zo spotenej pokožky sálala vôňa tela miešajúca sa s parfémom a deodorantom, zapisujúc sa mu hlboko do mozgovej kôry. Krása toho momentu ho zabíjala. Mal pocit, že osud sa na ňom úžasne baví. Niečo z toho musela zaregistrovať- v rukách držala fotku s fixou a zamyslene čumela nikam. Napísala pár písmen a otočila sa k Junimu:

„včera som bola u kamoša v ateliéri“

Juni sa načiahol a vzal plastový obdĺžnik fotopapiera. Usmievajúca sa Klamárka pri umelej póze z ateliéru. Pichlo ho v hrudi. Otočil fotografiu. Štyri slová: „najlepšiemu chalanovi na svete.“ Nemohol. Dostala ho. Napriek tomu, že ešte pred hodinou bol skalopevne rozhodnutý na blitzkrieg dovi dopo ju pobozkal a rozlúčil sa ako vždy. Dym z cigarety mu začal obtekať dlaň aj pľúca a on netušil ako si to celé uľahčiť. Po pár minútach a spŕškach narážok na svoj kreténizmus od Schíza sa dostal znova tam kde bol pred hodinou. Mal chuť to nechať na ďaľších pár dní plávať, ale osud mu v tom znovu pokrytecky zabránil veľkým reklamným nápisom „Kedy keď nie teraz, kto keď nie ty“ na bilboarde oproti kaviarni, kam sa zašil. Vzal do rúk mobil:

„dík za fotku. Zajtra sa musíme stretnúť. Potrebujem ti niečo vážne. Pa „

po vyše troch mesiacoch vedel, že s Klamárkou ide von naposledy.

Koniec sa začal hneď na začiatku. Na prvom rande v čajovni pri vrelých šálkach po hodinách príjemného spoločného času sa netušiac ako prepracovali k otázke viery. To, že Klamárka chodí na cirkevný gympel Juni vedel, ale nepovažoval to za lepru. Zrejme podcenil význam náboženstva pre niektorých bláznov. Po úprimnom tvrdení že sa považuje za ateistu ale osud ho vie občas pekne nasrať Klamárka zmenila tón aj intonáciu a spustila o tom že je to pre ňu neprijateľné, bude musieť na ňom zapracovať, obráti ho na správnu cestu a raz jej bude ďakovať. O tom, ako by sa jej rodina nezmierila s tým, že chlapec nie je katolík. O dôležitosti viery pre funkčnosť spoločnosti a morálny vývin jednotlivca. Podané slovníkom šestnásťročnej, odrecitované ako článok z novín prípadne pasáž na Hollého pamätník, čo dostala na strednej.

Uff..Juni sedel po Klamárkinom monológu veľmi hlboko v kresle a premýšľal o tom, aké by to bolo občas si nájsť niekoho trochu normálneho. Obyčajný priemer. Neurazí nepoteší- áno strašná nuda ale aspoň bez podobných klincov v hrudi. Vedel, že v tomto smere s ňou pravdepodobne nepohne a určite nemal chuť v téme pokračovať. Posledných desať minút sa nestalo...

„kašli na to, poďme sa prejsť,“ vynoril sa z kresla a na bar položil pár bankoviek, schovávajúc poslednú konverzáciu do priečinka, ktorý dúfal že už nenájde.

Prešli polovicu trnavských parkov a znovu bolo všetko podozrivo fajn. Juni mal chvíľu dokonca pocit, že Klamárka je úžasne vtipná, inteligentná a empatická. Dodnes nevie, z čoho sa mu vysyntetizoval. Chytil ju za ruku len tak nič sa nedeje s hlúpou plachosťou v tvári v strede vety a ona sa usmiala. Dokráčali naspäť do mesta, pretože obyvatelia jej intráku mali povolené vychádzky len do piatej, keď sa chceli dočkať večere a vyhnúť sa kyslému ksichtu a prednáške o hriešnosti ich správania od sestry vychovávateľky. Lúčili sa za rohom po Klamárkinom vyhlásení, že má frajerov zakázaných a nemôže ju nikto vidieť, inak by ju vyhodili. Juni ju chytil za pás a pobozkal predtým, než mu stihla naservírovať ďalšie bulšity, ktoré zatiaľ poctivo pregĺgal, ale príliš si nepomohol. Hrôza des. Nevedel, či bola naozaj drevená, len prekvapená a chvíľkovo paralyzovaná v tvárovej časti, alebo je zvláštny on, preto ju pred vchodom napriek protestom, že ju vyhodia, chcel pobozkať znova, snažiac sa zmyť pokus jeden. Trochu to prehnal s razanciou a ozval sa nepekný zvuk pri náraze zubov na strojček, na ktorý zabudol. Schízo sa rozrehotal: „to ti teda vyšlo kámo...čím ďaľej tým viac ma tá vaša story baví...Trapaaaas...,“ smial sa ako šlahnutý. Klamárka mala v očiach slzy bolesti, Juni sa ospravedlňoval a pozýval ju na chladené mojito ako painkiller. Ona že už naozaj nemôže a rozlúčili sa definitívne, radšej už bez bozkávania. Juni sa cítil hociako len nie príjemne. Až príliš dobre si začínal uvedomovať, že Klamárka nie je zrovna výhra. Aká môže byť ženská, ktorá...? Schízo si ešte neodpustil „pozri aká je smutná že odchádzaš, až z toho plače,“ keď mu zapípal mobil s esemeskou.

„prepáč za to čo sa stalo, bolo mi s tebou dnes super,...“ a potom vysvetlenie že dva dni dozadu bola u stomatologičky a zuby ju stále bolia. Neznel z toho práve sexepíl, ale Juni to veľmi dobre chápal, tiež kedysi nosil strojček.

„ty prepáč mne, som idiot, musím si to napraviť. Kino? Zajtra? Po Cantice?...“

Po krk v blate...

Po prvých dvoch stretnutiach sa Juni s Klamárkou príliš nevídali. Napriek tomu, že on sa snažil nájsť si čas, kedy to len bolo možné, dostával časté záporné odpovede typu „naozaj ma to mrzí, ale nemôžem, idem dnes preč z Trnavy domov, musím sa učiť, už mám niečo dávnejšie dohodnuté...“ Spočiatku dvakrát úbohé dve hodiny do týždňa Juniho štvali, ale zvykol si až príliš rýchlo. Bavilo ho vymýšľať program s finančným obmedzením, ktoré ako šestnásťročný mal a tak videli všetky voľné trnavské expozície, trávili čas na mestskej veži kecaním o pekných nezmysloch, prechádzali sa miestami, kde nikdy neboli, alebo len spolu ticho sedeli v parku a obzerali si okoloidúcich. Dozvedel sa o Klamárke veľa zaujímavého- že bola na Novom Zélande, o ktorom Juni už vyše roku sníval, že ju nakoniec Boh až tak nebere, no bohužiaľ má fanaticky pobožnú rodinu (všimni si koľko Boha môže byť len v slovenskom slovníku), ale občas aj zvláštne vyhlásenia typu „nemám rád keď nám ľudia dávajú najavo, že sme bohatí, ocko si to zarobil poctivo.“

A tak plynuli týždne, pričom sa začalo diať pár vecí. Za prvé sa časom Juni začal nudiť a stratil trpezlivosť na ignoráciu Klamárkinych zvláštnych momentov. Otravovali ho chvíle, kedy si pripadal ako keby venčil malé decko, ktorému robí program. Klamárka bola smrteľne flegmaticky pasívna, takže si časom vybudovala imidž mŕtvolky „prelož ma kam chceš.“ Navyše sa takmer úplne vzdali fyzického kontaktu, pretože od prvého rande sa v tomto smere takmer nič nezmenilo. Junimu začínali pretekať nervy. Frekvencia stretnutí sa ďaľej znižovala a Juni si to začal vynahrádzať. V noci klabing, ráno škola, večer behávanie, 10 cigariet denne.

A nakoniec...Junimu začala pomaly ale isto do života vchádzať Juicy.

This life is so full of temptation
And I want to keep it that way
I know myself I can handle the game