List Ježišovi

 

Ahoj Ježiš, narodený v júli.

Veľmi by si sa smial, keby si videl, čo všetko sa v tvojom mene stvára. Alebo možno plakal, neviem. Keď si vravel o dávaní a prijímaní, asi si nemal na mysli celofán, baliaci papier, ani sex. Každopádne, aj keď ľudia museli prejsť dlhú cestu, kým vytvorili absurditu nazvanú Vianoce (možno našim predkom zatvoreným mesiace v chalupách zasypaných snehom prepínalo z ponorky a začali z nudy ozdobovať drevo naukladané pred kozubom), niektoré jej súčasti sú veľmi pekné a príjemné. To by sa ti určite páčilo, mal by si poslať ďalšieho synátora, ktorý by sa sem mimochodom už aj dosť zišiel, ten by ti mohol o tom porozprávať.

Som si ale istý, že s niečím  by si nesúhlasil. Neviem napríklad, prečo sa do Vianoc votrel ten červený zmrd Mikuláš. Jeho meno v gréčtine znamená víťaz a vyhráva aj súboj s tebou o tieto sviatky. Z Malej Ázie cez Rusko a Európu sa najviac na neho namotali v Holandsku, kde začali v jeho mene dávať deťom darčeky, potom to vzali do rúk Spojené štáty a Coca-Cola (to je taká tá naša hnedá tekutá sračka, čo dobre chutí) a vznikol červený obézny panáčik Santa Claus s prepitým ruským nosom na saniach a soboch, čo drží v ruke fľašku Coca-Coly. Neviem, čo na ňom ľudia vidia, podľa mňa si bol viac cool samozrejme ty a namiesto darčekov by som radšej uvítal Vianoce v duchu milujte sa a množte sa, ale deje sa to, Mikuláš sa presunul v kalendári zo 6 na 24, kde zavadzia ešte aj Adamovi a Eve a namiesto Vianoc si dávame hrkotavé škatule, ako to veľmi pravdepodobne nerobil ani starý Niki. Aspoň grékokatolíci to poriešili veľmi luxusne a oslavujú dvakrát, 24 alebo 25 decembra generálka s darčekmi, aby zapadli do davu a šiesteho januára sa ide na ostro.

Možno sa mi smeješ, že sa tomu vôbec čudujem a nechápem, prečo si materialistická nenažraná americká kultúra vybrala práve túto formu sviatkov a väčšina sveta robí to isté ako opičky, ale nežije každý dvetisíc rokov a dejiny píšu ľudia, ešte k tomu aj víťazi (takže znova Mikulášovia). A po tom všetkom, keď už je biznis Vianoc krásne rozbehnutý, zavedú amíci zákon, ktorý zakazuje spievať deťom koledy. Prepáč, to už naozaj nedávam, v najbližšej dobe očakávam odpustky za spev kolied…

Jednou maličkosťou ma ale Niki predsa len teší, pretože nikto iný nám nedáva myrhu a nikdy by som neucítil napríklad takého Cavalliho, Saint Laurent Opium, Sander, Emporio night a iné vodičky. V tejto sfére by si mal ešte zabrať a doriešiť marketing, pretože neviem, kto by od teba kúpil napríklad toaletnú vodu s názvom Passion…

Tož odo mňa všetko. Pozdravuj otca a prestaňte sa už láskavo urážať za tie články o globálnom otepľovaní a pošlite radšej trochu snehu, fakt by ste ma potešili.

Tvoj verný observer,

Juni

Ta neviem či ne hej

Dáme Johna Dáme Jam

Dosťahované. Fajnly. Sadli do auta a hor sa domov. Mama spala, otec si upíjal z kávovej plechovky. Maj sa, Praha. Cesta dlhá a nudná, napriek tomu, že o hodinu kratšia ako obvykle. 160 na tachometri si nikto nevšimol. Ani keď už neboli na diaľnici. Doma čakalo krásne teplé a voňavé jedlo. Riadne domáce, bez glutamanov, papierových boxov a logami firiem. Maily doriešil, dohodol sa s Dankou, začal sa obliekať, celkom fajn načasované. Káčko o deviatej, na Delikatesu pol hodina. Hlavohruď pri vstupe mu za štyri éčka oblepil zápastie zeleným kusom papiera, pričom mu vytrhol polovicu chlpov. A šlo to dokola. Začiatok konca.

Habera, vlasy Majkl, hruška, pivo, ciga. Mysteria s priateľkou. Danka nikde. Hruška, pivo, ciga. Delikatesa. Išiel dnu. Danka stále nikde, už ju ani nečakal. Zvukár spustil intro a Juni zaostril na pódium. Klasická pohoda, chalanom to hralo. Hýbať sa mu ale nechcelo a jeho výraz sa zrejme plný entuziazmu nazvať nedal. Pribehla Lunda, ktorá to očividne postrehla a začala sa pokúšať rozhýbať mŕtvolu. Odpil si z piva a ona to pomaly začala vzdávať. Keď jej došlo, že jej snaha je márna, vrátila sa pred pódium. Obzrel sa po okolí. Zvláštne, koľko dievčat z tých, na ktoré dovidel bolo pekných. Zabudol, že je znova doma v Trnave. Niekto sa na neho tlačí zadkom. Pekným zadkom. Uškrnul sa. Slovakia, little big country... Niekto ho chytí za ruku štýlom opitá fuckbuddy a kričí mu do ucha. Pozrie sa na ňu. Červené vlasy, malý človek, opité oči. Naklonila sa k nemu. Niečo znova vravela. Nerozumel. Pozrel na Haberu. Nerozumel. Pozrel na ňu. Naklonila sa bližšie.
- sa mi zdá, že ani jeden z nás túto hudbu nepočúva
Počul to. Habera tiež. Obaja sa uškrnuli.
- sa mi zdá, že niekto to dnes prehnal
Pustil ju. Odišla.

Stredovek. Parádny. Juni ho ešte nepočul. Baroko od chalanov nečakal. Delikatesa končí, Juni tlieska a tlačí sa von. Hruška, cíga. Pochvaly a kritika. Chvíľková nuda a nedostatok známych tvárí. Mysteria s priateľkou. Venujú sa sami sebe, Juni odchádza stranou. PPE zvučia. Trvá to. Idú dnu. Tlačenica a teplo. Dopíja, odhadzuje kelímok, PPE hrá. Parádne. Chce ísť bližšie.
-poďme dopredu
-ok, tlač sa
Tlačí sa, snažiac sa nepoužívať lakte. Je tam. Slivka dáva, oni skáču. Začína mu byť horúco. Potreboval by zahasiť. Obzrie sa. Stál obklopený dlhovlasými, spotenými, extatickými stredoškoláčkami zmyslovzbavene skákajúcich do rytmu.

V hlave sračky, jak bubon z práčky
Vidím smažky, ale tančím až kým
vlna triašky nepovie stačí
mám to tak rád.
Ale zatiaľ hudba ma do kolien tlačí
holka je v rauši, jej zrenička značí
lupli sme mačky a natiahli z fľašky
mne už to začíná

Tancuje o meter-dva vedľa. Stretnú sa im pohľady. Usmieva sa. Ona tiež. Začína mu byť fajn. Začína ho trhať do rytmu so zvyškom.

keď príde kopák tak budem tlieskať
keď príde kopák tak budem vrieskať
keď príde kopák tak budem tlieskať
keď príde kopák ja budem high

PPE končí. A ešte raz znova, už s totálnou nechuťou, hruška, kofola, ciga. Stojí vonku. S Haberom, Mysteriom a jeho GF. Vidí Ju vo vchode. Ona vidí jeho. Usmievajú sa, áno už raz znova. Stratí Ju z očí. Prejde sa barom, ale nikde nič. Jemne sklamaný sa vezme za Kačpou a Morkou. Zas len kecajú, idú het. Nuda, smäd a hlad. S Haberom vykročia na kebab vedľa. Vracajú sa do už poloprázdneho backstageu. Kebab, Skreč, Mysteria s GF, Kubo, Habera a háčik. Dojedol. Končí to. Koverzácia chladne, ľudia miznú. So Skrečom opúšťa zvyšok, ťahajúc sa rovnakou cestou. Vlečú sa ulicami, reč viazne. Kríčok ich delí na dve strany, sloboda a radosť z blízkeho spánku mu zrýchľuje krok.

Smer domov, izba, posteľ. Vlhké dlažobné kocky odrážali mestské svetlo a autá skoro nejazdili. Chlad mu zvieral hrdlo, chcel už byť doma. Zdvihol pohľad. Pred ním vlasy a vôňa. Obišiel ich a obzrie sa. To nemôže byť...

Je to Ona. Zastane. Ona sa usmeje a zastane tiež. Ale až po pár krokoch. Blízko. Príliš blízko.
-ja som Juni
-Veronika
„Prečo znova Veronika? Čo mám s tým menom?“
To si nechal pre seba. Znova sa na neho usmiala.

Pobozkal ju. Ona pobozkala jeho. Znova a znova. Ubehlo pár minút, ktoré nedokázal zrátať. Chytil ju za ruku.
-Poď so mnou
Šli až k Merkúru. On sa otočil vpravo, ona vľavo. Pozrel na ňu.
-Vidíme sa?
Usmiala sa ako anjel.
-Možno
-Možno mám rád
Žmurkla na neho. Pustil ju a ich cesty sa rozišli. Bez návratu. Stačilo im možno. Žiadne číslo, kontakt, nič.

You know you always blow my mind
You know you always blow my mind
I think it’s crazy

Prišiel domov a sadol si pred monitor. Nič nové. Ako zvyčajne. Svet sa nemení.
Ľahol si na posteľ a zaspal skôr ako sa stihol prikryť paplónom. Bolo mu fajn.

all that I've got

So deep, that it didn't even bleed and catch me
off guard, red handed now I'm far from lonely
Asleep, I still see you lying next to me
So deep, that it didn't even bleed and catch me (the used)

Zlý deň. Jedna z tých pavučín, keď nevieš ako von, kam ďalej, čím viac sa snažíš, tým viac sa zamotáš. Bojuješ s ňou, až kým sa nemôžeš ani pohnúť. Neostane ti iné ako čakať a dúfať, že sa niečo stane. Visíš v nej bezmocnejší ako novorodenec a nakoniec ochotný skloniť hlavu.

Niečo vrie pod povrchom a snažíš sa nevšímať si, až kým je neskoro a popáliš sa nielen ty, ale aj všetci, ktorí su príliš blízko. Sory nestačí a ty nemáš nič viac.

Musel som preč aspoň nachvíľu. Zapáliť cigaretu a zahasiť hlavu. Na konci ulice sa pri železničnej trati zvíjala úzka čerstvá asfaltová cesta. Odbočil som a našiel som to. Ticho a prázdno. Asfalt po pár metroch končil a nahradil ho hrubý štrk. Prešiel som mostom. Nekonečná cesta pokračovala medzi stromami a ja som kráčal ďaľej, netušiac kam. Potreboval som ju mať pod nohami aj v hlave. Tmu a neznámo. Bez času, oheň slabol. Šiel som ešte chvíľu, netuším ako dlhú. Zrazu som mal dosť. Chcel som odísť. Po ľavej strane sa vynorila jediná lampa a pod ňou chodník stúpajúci do kopca. Odhodil som x-tú cigaretu a zmenil smer. Z tejto strany som Vítkov nepoznal, ale keď ideš hore, skôr či neskôr skončíš na vrchole. O chvíľu bol predo mnou plot ohraďujúci reštaurovanú budovu. Obišiel som ho, až kým som nebol napravo od jazdca na koni. Žižka bol väčší ako obvykle, nasvietená a stará socha vyžarovala niečo zvláštne. Konečne som zastal a chvíľu mi oči nedokázali prejsť inam. Jeho hrdosť mi bola v túto noc úplne cudzia.

Sprava sa ozval šuchot. Postava v kapucni s esovitou chôdzou ma zbadala a zastala na mieste. Otočila sa a odišla, tak ako prišla. Závan alkoholu zavanul až ku mne. Ako som ju sledoval pohľadom, zbadal som v stromoch kamenný altán. Zišiel som k nemu a vošiel dovnútra. Oprel som sa o otvor v stene, ďalšia cigareta v ústach a Praha podo mnou. V noci bola krásne smutná a kľudná. Žiadni ľudia pobiehajúci ako mravce, striekajúc naokolo pot a stres, nestíhajúc termíny v diári.

Steny altánu boli zhora nadol počarbané odkazmi od narkomanov, turistov a deciek. Vyfúkol som dym a čítal čierne písmená napravo.

„KDYŽ SI NA DNE, NEVZDÁVEJ TO“

Konečne som cítil, že sú moje pery schopné pohybu.
Vytrhol som kus plechu z vrchu zapaľovača a začal rýpať ryhy do omietky o pár centimetrov nižšie.

„DÍK
JUNI“

Pomaly som začínal cítiť zimu. Čas vypadnúť.
Otočil som sa a začal som schádzať dole kopcom späť. Túto cestu som už poznal.
Možno preto si ju nepamätám. Stojím pred chladnými dverami a neviem čo bude za nimi.
Ani či držím správny kľúč. Mozog konečne rezignoval.


I'll be just fine, pretending I'm not
I'm far from lonely and it's all that I've got (the used)

Chapter 4

Sail Away

Každý jeden z nás by mal aspoň raz za život stretnúť Človeka. Väčšine sa to našťastie podarí viackrát, pár chudákom ani raz. To, čo sa skrýva pod veľkým písmenom je ťažko definovateľné, ale pokúsim sa. Človek je niekto, pri kom neexistujú trápne chvíle ticha, ale príjemné mlčanie. Niekto, pri kom máš pocit, že sa skutočne rozprávate, skutočne ťa počúva a nečakáš len na svoj rad na slovo. A to isté platí pre neho. Niekto tomu vraví láska. Kravina. Ok, forma lásky to možno je, ale to slovo zbytočne zaškatuľkováva podstatu niečoho nekonečného medzi štyri steny. Áno, malo by to platiť vždy medzi milencami, ale toto...puto...môže rovnako viazať hocikoho s hocikým- priateľov, kolegov, matku a stratené dieťa, spolusediacich vo vlaku, starca a vnuka, susedov...

Juni našiel svojho prvého Človeka ešte ako malé dieťa. Bol ním vysokoškolský profesor termodynamiky, vedec, ktorý mal ako jediný trpezlivosť odpovedať na jeho otravné otázky, ktoré zožierali už pár mesiacov jeho rodičov. U Juniho matky sa to končilo vždy rovnako:

-mami kedy zhasne slnko?
-neviem
-a prečo autá nemajú tri kolesá aby išli rýchlejšie?
-hmm
-a čo je tamto za továreň?
-neviem
-ty nič nevieš!!!

Otec si odpovede, ktoré nepoznal začal časom vymýšľať, ale Juni to rýchlo zistil a nadával mu do klamárov. Profesor, ktorého meno ani tvár si už Juni ani jeho rodičia nepamätajú, sa na jeden deň zjavil v ich životoch na prechádzke pod vysokohorskou chatou a rovnako nečakane aj odišiel. Všimol si nekonečne zvedavé otravné decko a jeho zničených rodičov a namiesto toho, aby prešiel bez povšimnutia okolo nich, tak ako ostatní, začal odpovedať na Juniho otázky. Rodičov to trochu zaskočilo, ale po formálnom zoznámení sa neubehlo ani desať minút a Juniho vďačne prenechali Profesorovi pod dohľadom až do večera. Juni sa tešil zmene a hlavne prvej osobe, ktorá bola schopná odpovedať na jeho otázky. Na všetky. Vždy ho fascinovalo svetlo. Slnko, iskry na vodnej hladine, fázy mesiaca, hviezdy... Profesor vždy poznal odpovede. A obľúbil si ho. Prvýkrát vyschla studňa Juniho otázok skôr, ako trpezlivosť odpovedajúceho. Na druhý deň po Profesorovi Juni a hlavne jeho fotrovci pátrali bez úspechu. Jediné, čo mu ostalo, bol malý sklený hranol lomiaci svetlo, ktorý mu odovzdal správca chaty ako darček od neznámeho profesora. To bola Juniho Jednotka.

Ubehlo pár rokov a Juni stretol Dvojku a Trojku. Obaja patrili medzi jeho najlepších priateľov, jeden je ním dodnes. Po nich prišlo niečo nové... Juicy...

Prvýkrát ju zbadal na strednej, pri pravidelnej nudu zabíjajúcej prechádzke do bufetu. Ak niečo Junimu na strednej vadilo, bola to nuda. Nuda na hodinách, nuda medzi nimi, nudní profesori, nudní spolužiaci, len prehrávač s hudbou a pár jednotlivcov, ktorí ho držali na hladine kde to bolo všetko únosné, dokonca v pohode.

Vychádzala hore schodmi, usmievajúc sa na neho, bežala do triedy a o pár sekúnd naspäť, zanechávajúc za sebou príjemnú vôňu čerstvo umytých vlasov. V krátkych športových nohaviciach, ktoré príliš nezakrývali úžasné nohy (pre jedného Človeka špeciálne potvrdzujem, že mala krásne kolená). Obrovská aura energie, ktorá sa vznášala okolo tohto malého človeka (Juicy mala prezývku Malé Pivo) prebrala aj Juniho. Pristihol sa, že stojí na mieste a usmieva sa ako idiot, čo si očividne všimla aj profesorka postávajúca o pár metrov ďaľej s pobavene skrivenými perami. Juni sa na ňu uškrnul a šiel ďaľej, so skleným pohľadom a myšlienkami zaseknutými niekde vzadu...

O pár dní si v jedálni omotával šál okolo krku a čakal na Stratopelta, s ktorým šli na pravidelnú pondelkovú kantičiarsku skúšku. Stratopelto sa zjavil s dvoma prvákmi.
-chcem ti niekoho predstaviť.
Juni chvíľu len stál s úsmevom, ktorý nedokázal potlačiť, potom jej podal ruku a pobozkal ju na líce. Super voňala. V ten deň sa s ňou prvýkrát zhováral.

Suplovaná hodina dejepisu. Juni si čarbe na obrus a otočí sa na Stratopelta. Sedia spolu druhý rok.
-pojdeme dnes za ňou? Stratopelto sa uškrne a z jeho výrazu sa znovu nedá nič vyčítať.
-si sa namotal, čo?
-doriti videl si ju? Rrrrr....
-uvidíme...

Prišla za nimi sama. S kamoškou. Potom oni za ňou. Ona za nimi. Bez kamošky. Oni za ňou. Stratopelto za ňou. Juni za ňou. Ona za Stratopeltom...

-Vieš o tom, že Juicy dáva Stratopeltovi ehm...signály?
-Nie...
Juni bol naštvaný, ale snažil sa nedať to na sebe poznať. Boli s Mysteriom a Alexom na ceste z Káčka domov. Spokojnosť z piva v žalúdku sa mu veľmi rýchlo vytrácala.
-tak doriti ja s ním sedím celý deň za tou blbou lavicou a on nepovie ani slovo, už asi mesiac, odkedy prišla Juicy má nejakú ponorku alebo čo, ja mu poviem že ju chcem a on nič, drží hubu a teraz sa dozvedám o nich veci od teba? Krása!!!
-asi práve preto ti to nepovedal... vie, že ju chceš...
Juniho to stále neprešlo
-sme kamoši nie? Keby mi povedal že ju chce a ona má záujem, tak sa do toho viac nemiešam...
-jasné, ale on ju nechce
-čo? tak v čom je potom doriti problém!?
-no v tom že chce Maťu...ale tá ho nechce...dáva si posledný pokus...keď to bude definitívne pasé, pôjde za Juicy
-omg to čo je??? Juicy je akože jeho plán B?
-asi tak
-no popiči...
-asi tak...

Juni sa to snažil celé nechať plávať. So Stratopeltom sa skoro nebavil, s Juicy len keď sa tomu nedalo vyhnúť. Dni sa plazili a začínalo toho byť na neho príliš. Ale prešlo pár týždňov a veci sa pohli.

Mysteria si zapálil philip morrisku a pozrel na Juniho.
-píšu si spolu, ale už ho nechce. Vraj ho Ignoruje. Neodpisuje mu.
-len tak odrazu?
-netuším, čo sa stalo. asi ju už prestalo baviť, že ju nechce.
-ale on ju chce
-no teraz už áno, ale asi je trochu neskoro
-takže ho odkopla Maťa a teraz ešte aj Juicy?
-hmm... chcel všetko a nemá nič
-asi má čo chcel, čo čakal?
-ešte mu dávam šancu, sústredko sa blíži...
-aha ozaj...no som zvedavý, snažím sa to celé nejak obísť, so Stratom si povieme dve slová za deň, nie je to nič moc
-jo jo, vydrž ešte chvíľu a uvidíme

O pár ďaľších dní sa Juni začal baliť na sústredenie, zvedavý, ako to už len môže celé dopadnúť. Napadlo ho viac variant, ale ani jedna sa nezhodovala s tým, čo sa malo stať. Rozhodol sa Juicy vypustiť z hlavy. Úplne. Podarilo sa. Na pár týždňov.

Juni sedí v kresle s alkoholom v krvi aj v pohári, ktorý mu práve rozlial obézny prvák. Posiela ho pre ďaľší a spieva do Stratopeltovej gitary. Nebezpečne blízko vedľa neho sa opiera Magda a stále ho niekam ťahá za ruku. Zatiaľ sa úspešne bráni. V kresle vedľa sedí Juicy a tiež si pospevuje. Nad ňou sa s gitarou skláňa Stratopelto, hrá songy, ktoré Juicy miluje a napcháva ju slanými tyčinkami, ktoré má rada. Hudba zalieva miestnosť a Digiho to očividne zatiaľ netrápi...
Sail away, it's time to leave
Rainy days are yours to keep
Fade away, twilight is calling my name
You will stay, I'll sail away

Občas sa Junimu s Juicy stretne pohľad, ale po pár stotinách ho od seba odtrhnú, pretože majú chuť vybuchnúť smiechom nad tragikomickosťou celej situácie. Idylka...
Juni sa konečne pozrie na Magdu. Má na sebe žlté tričko dokola popísané anglickým textom.

-Magda, čo nám chce povedať tvoje tričko?
Magda sa s na neho s úsmevom pozrie
-Chceš ma prečítať?
-No ehm...podľa toho ako to myslíš
-Poď niečo ti ukážem

Napriek tomu, že tušil, čo môže od Magdy čakať, jej konečne dovolil odviesť ho za ruku preč z tej šibnutej situácie. Magda ho zatiahla do spŕch. Do ženských.

-tak chceš ma prečítať?
-chcem vedieť čo máš na tričku
-dnes je Valentín
-viem...?
-nemáš pre mňa darček?
-...nie...mal by som?
Prikývla. Juni ju pobozkal na líce.
-viac ti nemôžem dať, Magda toto je trápne...
dvere sa rozleteli a do kúpeľne vleteli baby, ktorým Juni v duchu miliónkrát ďakoval. Keď ich tam uvideli, vyčarili buď pobavené alebo otrávené grimasy.
-sory, nebudeme vás rušiť
Juni sa od Magdy čo najrýchlejšie odtrhol
-nerušíte, akurát odchádzam

Vyrútil sa zo spŕch hľadať tučka, ktorého poslal pre pohár. Potreboval niečo tvrdé. Čo najrýchlejšie. Našiel ho, vzal mu pohár s celou fľašou vodky a zišiel o poschodie nižšie. Nalial si dva panáky, exol ich bez brzdy, s výdychom sa oprel v kresle a čakal, kým ho prestane páliť vodka v krku. Niekto sedel chrbtom k nemu na gauči vedľa. Odzadu ho nepoznal, ale späť na poschodie ísť nechcel. Prisadol si a predstavil sa. Klamárka sa otočila, chvíľu na neho pozerala a nakoniec sa usmiala.
Začali kecať.
Začala klamať.

Dekadencia

Čaute. Prepisujem Vám sem pár riadkov načarbaných v diári medzi siedmym a dvanástym augustom. Písané pre Vás, sebecky, pretože som to potreboval. Možno som len robil, čo som musel, možno každý robí, len čo musí a sloboda voľby je len naivná predstava. Dosť bolo kecov, k veci.

To nechutné niečo, čo ma momentálne tlačí v hrudi, nie je namierené voči nikomu, hľadať sa v niečom je pekná blbosť aj keď sa Vám to občas podarí. A možno je to len bordel z fajčenia, alebo zápal pľúc. (o tom vie asi viac niekto iný)

Moje prázdniny boli až na pár výskokov zo stereotypu a reality a zoskokov s lanom na nohách nudné (MLIA), keď sa mi ozvala Peťa s pozvaním na chatu so slovami, že tam stretnem Človeka, ktorého som už pár týždňov túžil stretnúť. Vybavil som job (=hodil všetko segre), sadol do busu a netušil, že stretnem Ľudí, ktorých som hľadal oveľa dlhšie...

Fajn, začínam byť príliš patetický, takže prejdem k tej škaredej čivave. MILUJEM JU. Keby tam ten zakrpatený debilko s ušami väčšími ako mozog nebol, asi by bolo všetko trochu iné. Existuje šanca, že lepšie, ale reálne o tom pochybujem. Takže na jeho česť práve zapíjam v práci prvé jedlo dnešného dňa, oschnutý toast od kolegýň pri bare, hnusnou relaxáckou riedenou hruškou. Žalúdok trochu protestuje, takže prvý shot je aj posledný.

Tú Našu Bystricu, ktorá bohužiaľ zmizla oveľa skôr, ako som nastúpil do autobusu, milujem tiež, so všetkým čo k nej patrí. Zázvor a preteky v pretekajúcom bazéne, bager s chalupou, mašľa bez mletého, poker bez poker face, švestky a šracovia, socialistická zmrzlina so superbabičkou, golf bez ihriska, auto bez výfuku, auto bez puklice, vítanie slnka, ráno o 04:00 PM, jedlo, jedlo, jedlo, benzínové kura, nočné jazdy, nočné pripité konverzácie, hrkotajúca páska v autorádiu, psy a blackberries, vždy zbalená taška a... noci začínajúce sa východom slnka bez šance na spánok vedľa matea, či už bol jedného pohlavia, alebo druhého. Dekadencia, ako má byť.

Neviem, kde začala, ale presne viem, kde skončila. Spolu s Našou Bystricou...Mrzí ma a štve...
Mrzia ma všetky obete, ktoré sme po ceste zanechali, Gomézov nebezpečne zvýšený tlak neprospievajúci jeho zdraviu, mrzia ma podniky, nedodržiavajúce otváraciu dobu, mrzia ma lietajúce uhlíky, mrzia ma slová, ktoré nemali byť vyslovené ale boli a ešte viac tie, ktoré chceli/mali byť vyslovené, ale neboli, mrzia ma krivé obvinenia, ohováračky, nedorozumenia, zle zaparkované autá a ich hlúpi majitelia, nevyužité šance, odtrhnutý výfuk, prasknutá puklica, opití šoféri a ich spolujazdci, ľudia, ktorí nevedia, čo chcú a tí, ktorí to vedia a idú za tým po hlavách druhých...

Fajn, už je toho príliš, sorry, mates...
Mám náladu pod psa, olovenú guľu na srdci (nemá to nič spoločné s dnešným štátnym smútkom) a presne taký je aj tento imaginárny prejav pri imaginárnom prípitku, ktorý dúfam nikdy nikde nikto neprednesie. Časom zmizne, ale nie hneď... potrebujem ho. Teraz. Pre Vás. Pre mňa.

Ešte jedna vec, ku ktorej sa celú tú dobu prekopávam. Tým slovom sa nedá povedať ani polovica toho, čo by som chcel, ale jazyky nič lepšie nepoznajú. ĎAKUJEM Vám...za päť dní, najlepších, čo si pamätám. Ďakujem za všetko. Skoro za všetko...

Chapter 3

F-F-F-Falling

Listy šumeli v pravidelnom trnavskom vetre, na ktorý v horúčavách nikto nehádzal poznámky a otravne poletovali všade okolo. Z hradieb sálalo teplo, pri ktorom sa stáčali do vírov a padali naspäť. Odkiaľ sa tam nabrali začiatkom leta netuším. Jeden jej pristál na tmavých vlasoch, v ktorých žiarilo slnko a zaiskrilo ich dočervena. Juni sa načiahol, aby jej ho zložil, pričom sa naklonil nad jej obnažený krk. Zo spotenej pokožky sálala vôňa tela miešajúca sa s parfémom a deodorantom, zapisujúc sa mu hlboko do mozgovej kôry. Krása toho momentu ho zabíjala. Mal pocit, že osud sa na ňom úžasne baví. Niečo z toho musela zaregistrovať- v rukách držala fotku s fixou a zamyslene čumela nikam. Napísala pár písmen a otočila sa k Junimu:

„včera som bola u kamoša v ateliéri“

Juni sa načiahol a vzal plastový obdĺžnik fotopapiera. Usmievajúca sa Klamárka pri umelej póze z ateliéru. Pichlo ho v hrudi. Otočil fotografiu. Štyri slová: „najlepšiemu chalanovi na svete.“ Nemohol. Dostala ho. Napriek tomu, že ešte pred hodinou bol skalopevne rozhodnutý na blitzkrieg dovi dopo ju pobozkal a rozlúčil sa ako vždy. Dym z cigarety mu začal obtekať dlaň aj pľúca a on netušil ako si to celé uľahčiť. Po pár minútach a spŕškach narážok na svoj kreténizmus od Schíza sa dostal znova tam kde bol pred hodinou. Mal chuť to nechať na ďaľších pár dní plávať, ale osud mu v tom znovu pokrytecky zabránil veľkým reklamným nápisom „Kedy keď nie teraz, kto keď nie ty“ na bilboarde oproti kaviarni, kam sa zašil. Vzal do rúk mobil:

„dík za fotku. Zajtra sa musíme stretnúť. Potrebujem ti niečo vážne. Pa „

po vyše troch mesiacoch vedel, že s Klamárkou ide von naposledy.

Koniec sa začal hneď na začiatku. Na prvom rande v čajovni pri vrelých šálkach po hodinách príjemného spoločného času sa netušiac ako prepracovali k otázke viery. To, že Klamárka chodí na cirkevný gympel Juni vedel, ale nepovažoval to za lepru. Zrejme podcenil význam náboženstva pre niektorých bláznov. Po úprimnom tvrdení že sa považuje za ateistu ale osud ho vie občas pekne nasrať Klamárka zmenila tón aj intonáciu a spustila o tom že je to pre ňu neprijateľné, bude musieť na ňom zapracovať, obráti ho na správnu cestu a raz jej bude ďakovať. O tom, ako by sa jej rodina nezmierila s tým, že chlapec nie je katolík. O dôležitosti viery pre funkčnosť spoločnosti a morálny vývin jednotlivca. Podané slovníkom šestnásťročnej, odrecitované ako článok z novín prípadne pasáž na Hollého pamätník, čo dostala na strednej.

Uff..Juni sedel po Klamárkinom monológu veľmi hlboko v kresle a premýšľal o tom, aké by to bolo občas si nájsť niekoho trochu normálneho. Obyčajný priemer. Neurazí nepoteší- áno strašná nuda ale aspoň bez podobných klincov v hrudi. Vedel, že v tomto smere s ňou pravdepodobne nepohne a určite nemal chuť v téme pokračovať. Posledných desať minút sa nestalo...

„kašli na to, poďme sa prejsť,“ vynoril sa z kresla a na bar položil pár bankoviek, schovávajúc poslednú konverzáciu do priečinka, ktorý dúfal že už nenájde.

Prešli polovicu trnavských parkov a znovu bolo všetko podozrivo fajn. Juni mal chvíľu dokonca pocit, že Klamárka je úžasne vtipná, inteligentná a empatická. Dodnes nevie, z čoho sa mu vysyntetizoval. Chytil ju za ruku len tak nič sa nedeje s hlúpou plachosťou v tvári v strede vety a ona sa usmiala. Dokráčali naspäť do mesta, pretože obyvatelia jej intráku mali povolené vychádzky len do piatej, keď sa chceli dočkať večere a vyhnúť sa kyslému ksichtu a prednáške o hriešnosti ich správania od sestry vychovávateľky. Lúčili sa za rohom po Klamárkinom vyhlásení, že má frajerov zakázaných a nemôže ju nikto vidieť, inak by ju vyhodili. Juni ju chytil za pás a pobozkal predtým, než mu stihla naservírovať ďalšie bulšity, ktoré zatiaľ poctivo pregĺgal, ale príliš si nepomohol. Hrôza des. Nevedel, či bola naozaj drevená, len prekvapená a chvíľkovo paralyzovaná v tvárovej časti, alebo je zvláštny on, preto ju pred vchodom napriek protestom, že ju vyhodia, chcel pobozkať znova, snažiac sa zmyť pokus jeden. Trochu to prehnal s razanciou a ozval sa nepekný zvuk pri náraze zubov na strojček, na ktorý zabudol. Schízo sa rozrehotal: „to ti teda vyšlo kámo...čím ďaľej tým viac ma tá vaša story baví...Trapaaaas...,“ smial sa ako šlahnutý. Klamárka mala v očiach slzy bolesti, Juni sa ospravedlňoval a pozýval ju na chladené mojito ako painkiller. Ona že už naozaj nemôže a rozlúčili sa definitívne, radšej už bez bozkávania. Juni sa cítil hociako len nie príjemne. Až príliš dobre si začínal uvedomovať, že Klamárka nie je zrovna výhra. Aká môže byť ženská, ktorá...? Schízo si ešte neodpustil „pozri aká je smutná že odchádzaš, až z toho plače,“ keď mu zapípal mobil s esemeskou.

„prepáč za to čo sa stalo, bolo mi s tebou dnes super,...“ a potom vysvetlenie že dva dni dozadu bola u stomatologičky a zuby ju stále bolia. Neznel z toho práve sexepíl, ale Juni to veľmi dobre chápal, tiež kedysi nosil strojček.

„ty prepáč mne, som idiot, musím si to napraviť. Kino? Zajtra? Po Cantice?...“

Po krk v blate...

Po prvých dvoch stretnutiach sa Juni s Klamárkou príliš nevídali. Napriek tomu, že on sa snažil nájsť si čas, kedy to len bolo možné, dostával časté záporné odpovede typu „naozaj ma to mrzí, ale nemôžem, idem dnes preč z Trnavy domov, musím sa učiť, už mám niečo dávnejšie dohodnuté...“ Spočiatku dvakrát úbohé dve hodiny do týždňa Juniho štvali, ale zvykol si až príliš rýchlo. Bavilo ho vymýšľať program s finančným obmedzením, ktoré ako šestnásťročný mal a tak videli všetky voľné trnavské expozície, trávili čas na mestskej veži kecaním o pekných nezmysloch, prechádzali sa miestami, kde nikdy neboli, alebo len spolu ticho sedeli v parku a obzerali si okoloidúcich. Dozvedel sa o Klamárke veľa zaujímavého- že bola na Novom Zélande, o ktorom Juni už vyše roku sníval, že ju nakoniec Boh až tak nebere, no bohužiaľ má fanaticky pobožnú rodinu (všimni si koľko Boha môže byť len v slovenskom slovníku), ale občas aj zvláštne vyhlásenia typu „nemám rád keď nám ľudia dávajú najavo, že sme bohatí, ocko si to zarobil poctivo.“

A tak plynuli týždne, pričom sa začalo diať pár vecí. Za prvé sa časom Juni začal nudiť a stratil trpezlivosť na ignoráciu Klamárkinych zvláštnych momentov. Otravovali ho chvíle, kedy si pripadal ako keby venčil malé decko, ktorému robí program. Klamárka bola smrteľne flegmaticky pasívna, takže si časom vybudovala imidž mŕtvolky „prelož ma kam chceš.“ Navyše sa takmer úplne vzdali fyzického kontaktu, pretože od prvého rande sa v tomto smere takmer nič nezmenilo. Junimu začínali pretekať nervy. Frekvencia stretnutí sa ďaľej znižovala a Juni si to začal vynahrádzať. V noci klabing, ráno škola, večer behávanie, 10 cigariet denne.

A nakoniec...Junimu začala pomaly ale isto do života vchádzať Juicy.

This life is so full of temptation
And I want to keep it that way
I know myself I can handle the game

Chapter 2

Moonlight sonata

Zobudenie vyvolalo u Juniho slabší záchvat paniky. Strhol sa zo sna, dezorientovaný, v tmavej izbe, ktorá sa mu zdala cudzia. Kvapky šľahali do okna a po dome hysteričil prievan, čo v ňom vyvolalo len ďalšiu vlnu nepríjemnej nálady. Po pár hlbších nádychoch sa ukľudnil, aby uvoľnil cestu racionalite. Potreboval spoločnosť ľudí, ktorými sa posledný týždeň obklopoval. Teraz sa cítil ako posledný na svete a mierne ho to vyvádzalo z rovnováhy. Prikryl si tvár vankúšom, chvíľu reval do stropu. Mal dosť, stíchol. Trochu kľudnejší otočil hlavou a bezmyšlienkovite sledoval kvapky, jednu za druhou ako sa naháňajú po okne a spájajú sa do stále väčších a väčších prúdov. To okno mu pripomínalo jeho samého. Na jednej strane ticho a teplo, na druhej búrka a potopa. Na rozdiel od izbového, to svoje nevedel otvoriť. Potreboval niekoľko ďalších sekúnd, kým si uvedomil, že leží vo svojej izbe, nič mu neuniká a všetko je ako má byť.

Posadil sa a zazíval. Pozrel na seba v odraze sklenej vitríny a začal sa smiať. Čím viac sa smial jeho odraz tým viac sa záchvat stupňoval u neho. Na vychudnutej a unavenej tvári s vačkami pod očami vyzerali roztiahnuté pery tragikomicky. Stíchol. Pobavilo ho vlastné zúfalstvo a myšlienka o návšteve psychológa.

Juni prekonával tradičný regeneračný týždeň. Každoročne mu po piatich dňoch strávených z deväťdesiatich percent spevom, tancom, bez spánku, požívaním nie vždy rozumného množstva alkoholu, zvýšenou hladinou feromónov a občas aj pobudnutím nekrátkeho času pod bodom mrazu neostával dostatok energie na boj s mestskými chorobami a tak trávil väčšinu nasledujúceho týždňa v posteli pod vrstvami chlpatých paplónov a diek. S prvými dňami boli spojené už tiež tradičné depresie z narušeného spánkového režimu a nedostatku spoločnosti. Našťastie hodiny spánku zaberali na oba problémy.

V dome nikto nebol. Juni nevedel odhadnúť do ktorej časti dňa sa prebudil a počasie mu v zorientovaní sa príliš nepomáhalo. Po zvážení, že na psychiatriu zatiaľ nepatrí, na seba hodil župan a postavil sa. Pozrel na hodiny. Jedenásť. Zrejme doobeda. Zišiel do kuchyne, šálku naplnil novou dávkou čaju. Hodil si do krku odporne horkú tabletku a zapil ju. Na bare ho čakal teplý koláč od mamy. Počúvajúc klepot dažďa zjedol pár kúskov, až kým sa necítil nepríjemne presladený a zamieril do kúpeľne. V zlom počasí nie je nič lepšie než sex a vrelá vaňa. Bohužiaľ si mohol dopriať len vaňu a tak pootočil kohútikmi a šiel pre rádio. Výber hudby odmietol riešiť a pustil CD, ktoré bolo vo vnútri. Pomaly vliezol do vody a s veľkým výdychom sa ponoril pod hladinu. Luxus. Na rukách mu povyskakovali zimomriavky. Beethoven, Moonlight sonata. Napriek šialenej predošlej polhodine si teraz Juni vychutnával zvláštnu atmosféru. Zadržal dych a ponoril sa pod hladinu.

Z pamäte mu začali chaoticky a neusporiadane vyskakovať spomienky z minulého týždňa. Hudba, smiech, cinkot pohárov, spev, tváre... Jedna sa opakovala častejšie než ostatné. Dochádzal mu kyslík a pomaly sa začal vynárať.

Klamárku od toho zvláštneho večera nevidel. Ani ráno, keď kráčal k autobusom á la vianočný stromček obvešaný batohmi a synťákmi, ani v autobuse napriek tomu, že ho preletel pohľadom celý dvakrát. Po príchode do hlavnej dediny sveta, Juniho rodného mesta, sa vybral smerom k druhému autobusu, ale zbytočne. Posledné, čo si stihol všimnúť boli jej tmavé vlasy vnárajúce sa do auta. Žiadny pohľad, ruka, pozdrav, nič...

Stál nehybne s batohom na ramene a sledoval vzďaľujúce sa svetlá. Prebralo ho rameno hodné statného chlapa, ktoré mu uštedrila malá scvrknutá okoloidúca dôchodkyňa. Začal si uvedomovať, že to v ňom vrie. Vyhodil klamárku z imaginárnych dverí vo svojej hlave, zamkol za ňou na dve imaginárne západky, zbalil do imaginárnej krabice jej imaginárne veci ktoré potom imaginárne spálil. Niekto Juniho potľapkal po ramene. Prekvapene sa obzrel. Mysteria sa prišiel rozlúčiť. Pozrel Junimu do očí.

„Je ti niečo?“

Juni odtrhol pohľad od auta a pozrel na neho. Chvíľu trvalo, kým to z neho vypadlo.

„Vybodla sa na mňa“

Napriek tomu, že mu zrenice mierili na kamoša, videl stále obrys postavy na sedadle spolujazdca a auto, ako sa pokojne vzďaľuje. Prebudil ho znovu Mysteria.

„Kašli na ňu, ona sa ti ozve.“

„Nemá číslo“

Mysteria sa rozosmial.

„Tým by som si nebol taký istý. Čau, maj sa.“

Juni sa konečne uškrnul, podal Mysteriovi ruku a odišiel sa rozlúčiť aj s hlúčikom, čo stále poťahoval z cigariet pri autobuse.

Posledná skladba CD dohrala, voda už začínala byť vlažná. Juni vyliezol z vane, nachvíľu si sadol na príjemne vyhriatu podlahu a v hlave si premietal jeden večer a jedno ráno stále dokola. Príliš slabý na to, aby sa na ňu vykašlal a dosť silný na to, aby na ňu nezabudol. V kúpeľni začínalo byť chladno. Postavil sa, znovu na seba hodil teplý župan a zamieril naspäť do izby. Usrkol si z ešte stále vrelého čaju a vliezol naspäť pod vrstvy paplónov a diek. Načiahol sa za knihou a chvíľu premýšľal, akú stranu má otvoriť. Listoval v nej, kým si nespomenul. Oči mu prelietavali prvé riadky znova a znova, bez toho, aby mu zanechávali čo i len najmenšiu stopu v mozgu. Po polhodine neúspešného dešifrovania textu zvážil, že to nemá zmysel a načiahol sa s knihou v ruke, aby ju hodil naspäť na stolík. V milisekunde, kedy sa jeho dlaň nachádzala nad mobilom, začal vibrovať.

Kniha spadla na stolík. Juni civel na mobil. Vzal ho a pozrel na displej.

„ MÁTE 1 NOVÚ TEXTOVÚ SPRÁVU

OD:+421907424487

Ahoj, vypýtala som si tvoje číslo. Počula som že si chorý. Dúfam, že ťa to prejde, chcem ťa vidieť živého a zdravého :)

Tá, čo si ju naučil podávať ;)

Pa “

Juni čítal odznova správu ako obarený a neubránil sa priblblému úsmevu. Stolný tenis bol v predošlom týždni častá nudu zabíjajúca aktivita v obedňajších pauzách a hral ho snáď s každým, ale bola len jedna osoba, s ktorou hral keď ostatní snívali, usmieval sa na jej čarovne nešikovných úderoch a učil ju podávať tak, aby nemuseli hľadať loptičky o poschodia nižšie.

„Á do riti,“ zamrmlal si a stále sa pri tom usmieval.

Chvíľu rozmýšlal a nakoniec odpísal.

Ahoj, v pondelok prídem na skúšku. Potom som voľný. Môžeme vybehnúť von, už snáď živí a zdraví. Rád ťa znovu uvidím.

Odošli........................................Posielam správu.....................................doručená.

Nasledujúcich desať minút bolo neskutočne dlhých. Juni znovu otvoril knihu. Bez efektu. Listoval v mobile, či nenájde niečo zaujímavé. Nenašiel. Čítal si správy znovu a znovu. Zjedol tabuľku čokolády. Zapol TV. Prepínal stanice. Nič. Až konečne, hlúpe dve písmená na displeji.

„ MÁTE 1 NOVÚ TEXTOVÚ SPRÁVU

OD:+421907424487

OK!“

Hodil mobil vedľa seba a pokúsil sa zaspať. Dlho sa mu to nedarilo.

Chapter 1

Beautiful Liar

Klamárka bola vždy tak trochu blázon. Ale Juni to bral. Klasicky ho bavilo, že ju vlastne nikdy nevedel prečítať. Málo dialógov a veľa pohľadov, prehadzovanie slov narážajúcich na neviditeľnú bublinu, ktorá ju obkolesovala ako sklenená kupola chrániaca amerického prezidenta, vždy keď sa snažili zájsť hlbšie. Juni si vytváral imaginárny obraz jej vnútra, kde vždy nachádzal dokonalé dievča, aké ešte vtedy hľadal. Utápal sa v túžbe spoznať ju, objaviť ju tam, skutočnú, reálnu a vybuchnúť radosťou silnejšou než adrenalín v žilách, cítiť vzduch v smogu, kryštálik cukru v horkosti. Žil v tej dobe len preto, aby ju našiel, aby zaplnil dieru ktorá v ňom rástla. Bohužiaľ až neskôr mu došlo, že z prázdnej knihy sa čítať nedá... Nikdy mu nenapadla možnosť, že nenájde nič, len holú pravdu, obnaženú a nepríjemnú. Nepripravenému na takúto odpoveď sa spomienka na Klamárku vryla Junimu hlbšie ako potreboval, dokola sa mu neskôr pripomínala znova a znova v chvíľach, keď by sa obišiel aj bez nej... Ešte dlho potom sa k nemu komplex prasknutej bubliny vracal a on sa bál, že pohľad pod povrch mu vezme aj zvyšok nádeje čo v ňom ostal.

Vedel, že im dvom chýba niečo podstatné, že volí ľahšiu cestu, ale koniec koncov potreboval to. Priateľku, dotyk, niekoho. Tlak hormónov na mozog 15 ročného chalana bol už takmer neznesiteľný. Všetky ostatné cesty sa zdali byť zablokované prekážkami, ktoré Juni nemohol, alebo nechcel odstraňovať a Klamárka sa pred ním zjavila sčista jasna ako anjel so strojčekom na zuboch, ale milým úsmevom a hlbokými tmavohnedými očami, ktoré si tak často neskôr obzeral na fotkách, čo mu po nej ostali. Niežeby bola jedinou osobou, ktorá ho v tom nekonečnom a pritom vždy krátkom cykle spevu a zábavy priťahovala viac než ostatné, ale z iných strán odrádzali Juniho pocity, prípadne fakty, cez ktoré sa v tej dobe ešte nechcel preniesť. V jednom prípade mu jeho rozhodnutie neskôr prinieslo mierne sklamanie a pripravilo ho o časť sociálneho statusu, ale v druhom ďakoval vývoju situácie a svojej nerozvážnosti, že veci dopadli ako mali a časom mu priviali veľa perfektných mesiacov obojstrannej lásky s úžasnou malou osôbkou, ktorá ho ešte dlho potom prenasledovala v snoch.

Napriek tomu, akým ľahkým sa zdalo Klamárku získať, Juniho to stálo preveľa energie. Kým rúcal imaginárny dvojtonový betónový múr, jeho ruka sa pomaly blížila k jej. Zastavil sa asi dva centimetre od Klamárkinho malíčka vo chvíli, keď múr spadol a on sa cítil ako človek, ktorý sa ocitne nahý na pódiu pred sálou plnou ľudí. Váhavo sa obzeral okolo, či ho náhodou niekto nesleduje (pripadal si ako idiot), pohľadom zastavil na starých drevených krídlových dverách, za ktorými pár postáv poťahovalo z brka a uškrnul sa nad spomienkami z predošlého roku.

Destináciu, v ktorej spoznal nielen Klamárku, Juni navštevoval každú neskorú zimu a skorú jar spolu s ďaľšími stredoškolákmi, ktorí nasledovali hudbu, alebo sa len skrátka chceli zabaviť pri gitare, synťákoch a speve v budove obsypanej snehom, z jednej strany obklopenej lesom a z druhej čistinkou, inak slúžiacej ako stredisko pre detské letné tábory. Týchto ľudí spojovalo jedno slovo: Cantica. Stredoškolský spevácky zbor, vedený dirigentom (Digim) po mnohé roky už od čias komančov, ustál zatiaľ každú dobu a zachovával si svoje čaro pre tých, ktorí cítili, milovali a hltali všetky melódie, ktoré im poskytoval. Spájal ľudí rôznych a pritom podobných chutí (nielen hudobných) a naučil ich vyluďovať zo svojich hlasiviek tóny, ktoré spolu tvorili harmónie, čo ich dokázali uniesť ďaleko od reality, ponoriť ich hlboko pod hladinu, ukryť ich pred problémami a vyčistiť im hlavu lepšie, než akýkoľvek alkoholový reset. Tu sa nachádza väčšina Juniho najkrajších spomienok na gympel, v Cantice, zbore, na ktorého konkurz sa so smiechom odmietol prihlásiť a do ktorého neskôr sám so sklopeným pohľadom a strémovaným búšiacim srdcom prišiel ako zo zvedavosti, tak z nudy a množstva voľného času, ktorý mu po mesiaci na Kramároch, ukončení trápenia sa v bazéne na plaveckých tréningoch a prestupe na štvorročný gympel ostal.

Klamárka sa obzrela a na tvári sa jej zjavil milý úškrn nad komickou scénou Juniho hľadiaceho na ich dlane. Na fiktívnom pódiu sa rozsvietili reflektory, všetky upierajúce sa na neho... Klamárka ho chytila za ruku, chvíľu na neho mlčky hľadela, ako keby mu chcela dať vyžrať celú trápnosť situácie, potom sa usmiala, naklonila sa k červeno-bordovej Juniho tvári a zašepkala mu do ucha:

„poď tancovať.“

Juni prehltol a prikývol, s istou úľavou nad tým, že je na dobrej ceste k svojej prvej priateľke a s nádejou, že ďalšia fáza bude snáď menej bolestivá.

Bolo po jednej. Opitý DJ po tom, ako vdýchol výpary vodkou poliateho mixážneho pultu a usúdil, že je čas na záchranu jeho žalúdku, hodil do prehrávača najcukrovejšie CD, aké bol schopný v danej situácii nájsť, so zdvihnutým palcom opito žmurkol na Juniho, ktorý bol s Klamárkou jediný, koho doteraz neotrávil jeho výber hudby a pridŕžajúc sa steny klusal k toaletám. V podstate v jednej polohe, šepkajúc si do ucha rôzne nezmyselné otázky a zmyselné odpovede sa tieto decká kĺzali po parkete, až kým nedohrala posledná pieseň, ťahavá prerábka komerčného singlu „beautiful liar“. Keď nakoniec stíchla hudba, tým dvom na chvíľu zastal čas. Obaja stáli nehybne ešte pár minút prilepení jeden na druhého a pomaly sa od seba odtrhli. Bez slova sa pobrali jedným smerom.

Pri jej izbe zastali, ešte na chvíľu na seba hľadeli a popriali si peknú noc. Po Klamárkinom pradlhom zatváraní dverí a nekonečnom váhaní, napriek vedomiu, že za nimi mohol ostať s ňou, nerušený nikým, Juni pokračoval ďalej až do svojej izby, kde našiel ležiaceho Mysteriu s blaženým výrazom v tvári a dievča, ktoré mu sediac na jeho zadku masírovalo chrbát. Z vedľajšej izby bol počuť smiech, buchot a zvuk gitary, prerušovaný cinkotom skla. Sadol si na posteľ a po zhodnotení situácie, (že dievča by nemalo miešať svetlé s tmavým) nalial pohár vína sebe a Mysteriovi. Po pár minútach utrieďovania vlastných myšlienok a krútenia vína v pohári sa Juni zahľadel na dievča zliezajúce na zem, utierajúce si zvyšok krému z rúk o Mysteriove nohavice. S úsmevom sa na neho pozrelo, s poznámkou v zmysle, že nabudúce je na rade ona, vzalo svoju fľašu a odišlo. Mysteria iba spokojne zapriadol a ešte chvíľu nehybne ležal. Pomaly sa posadil a pozrel na Juniho. Ten sa pri pohľade na jedného z členov svojej nepokrvnej rodiny uškrnul, Mysteria mal na bokoch odtlačky stehien a po masáži hlavy s naježenými vlasmi a unaveným spokojným pohľadom Junimu pripomínal Volverina po konských sedatívach. Flegmaticky sa poobzeral v zrkadle, aby zistil, prečo Junimu cukajú kútiky pier, vzal si ponúkaný pohár a zívajúc, zničeným hlasom zavrčal:

„čo sa škeríš?“

„mmm,“ Juni zakrútil hlavou, akože nič a vzal si čips zo stolíka

„kam si zmizol? Hľadali sme ťa... či nechceš masáž,“ znovu zívol, a natiahol sa „tie nové sú dosť aktívne “

„heh... no, to vidím... bol som dole... s Klamárkou“

„aha...,“ teraz úškrn na jeho tvári.

Asi minútu obaja pozerali do prázdna, keď sa im znovu stretli pohľady. Juni sa načiahol po krabičke cigariet.

„na cígo?“

„jasné...“ prikývol Mysteria, natiahol na seba tričko a nasledoval Juniho von z izby.

Poznámka: Juni v podstate v tej dobe ešte nebol Juni ale Zbyňo. Juni sa zrodil až o pár rokov neskôr v Prahe, kde toto meno dostal od svojich spolubývajúcich na univerzitnom internáte vďaka faktu, že bol najmladším študentom fakulty aj internátu. O tom neskôr...