Chapter 2

Moonlight sonata

Zobudenie vyvolalo u Juniho slabší záchvat paniky. Strhol sa zo sna, dezorientovaný, v tmavej izbe, ktorá sa mu zdala cudzia. Kvapky šľahali do okna a po dome hysteričil prievan, čo v ňom vyvolalo len ďalšiu vlnu nepríjemnej nálady. Po pár hlbších nádychoch sa ukľudnil, aby uvoľnil cestu racionalite. Potreboval spoločnosť ľudí, ktorými sa posledný týždeň obklopoval. Teraz sa cítil ako posledný na svete a mierne ho to vyvádzalo z rovnováhy. Prikryl si tvár vankúšom, chvíľu reval do stropu. Mal dosť, stíchol. Trochu kľudnejší otočil hlavou a bezmyšlienkovite sledoval kvapky, jednu za druhou ako sa naháňajú po okne a spájajú sa do stále väčších a väčších prúdov. To okno mu pripomínalo jeho samého. Na jednej strane ticho a teplo, na druhej búrka a potopa. Na rozdiel od izbového, to svoje nevedel otvoriť. Potreboval niekoľko ďalších sekúnd, kým si uvedomil, že leží vo svojej izbe, nič mu neuniká a všetko je ako má byť.

Posadil sa a zazíval. Pozrel na seba v odraze sklenej vitríny a začal sa smiať. Čím viac sa smial jeho odraz tým viac sa záchvat stupňoval u neho. Na vychudnutej a unavenej tvári s vačkami pod očami vyzerali roztiahnuté pery tragikomicky. Stíchol. Pobavilo ho vlastné zúfalstvo a myšlienka o návšteve psychológa.

Juni prekonával tradičný regeneračný týždeň. Každoročne mu po piatich dňoch strávených z deväťdesiatich percent spevom, tancom, bez spánku, požívaním nie vždy rozumného množstva alkoholu, zvýšenou hladinou feromónov a občas aj pobudnutím nekrátkeho času pod bodom mrazu neostával dostatok energie na boj s mestskými chorobami a tak trávil väčšinu nasledujúceho týždňa v posteli pod vrstvami chlpatých paplónov a diek. S prvými dňami boli spojené už tiež tradičné depresie z narušeného spánkového režimu a nedostatku spoločnosti. Našťastie hodiny spánku zaberali na oba problémy.

V dome nikto nebol. Juni nevedel odhadnúť do ktorej časti dňa sa prebudil a počasie mu v zorientovaní sa príliš nepomáhalo. Po zvážení, že na psychiatriu zatiaľ nepatrí, na seba hodil župan a postavil sa. Pozrel na hodiny. Jedenásť. Zrejme doobeda. Zišiel do kuchyne, šálku naplnil novou dávkou čaju. Hodil si do krku odporne horkú tabletku a zapil ju. Na bare ho čakal teplý koláč od mamy. Počúvajúc klepot dažďa zjedol pár kúskov, až kým sa necítil nepríjemne presladený a zamieril do kúpeľne. V zlom počasí nie je nič lepšie než sex a vrelá vaňa. Bohužiaľ si mohol dopriať len vaňu a tak pootočil kohútikmi a šiel pre rádio. Výber hudby odmietol riešiť a pustil CD, ktoré bolo vo vnútri. Pomaly vliezol do vody a s veľkým výdychom sa ponoril pod hladinu. Luxus. Na rukách mu povyskakovali zimomriavky. Beethoven, Moonlight sonata. Napriek šialenej predošlej polhodine si teraz Juni vychutnával zvláštnu atmosféru. Zadržal dych a ponoril sa pod hladinu.

Z pamäte mu začali chaoticky a neusporiadane vyskakovať spomienky z minulého týždňa. Hudba, smiech, cinkot pohárov, spev, tváre... Jedna sa opakovala častejšie než ostatné. Dochádzal mu kyslík a pomaly sa začal vynárať.

Klamárku od toho zvláštneho večera nevidel. Ani ráno, keď kráčal k autobusom á la vianočný stromček obvešaný batohmi a synťákmi, ani v autobuse napriek tomu, že ho preletel pohľadom celý dvakrát. Po príchode do hlavnej dediny sveta, Juniho rodného mesta, sa vybral smerom k druhému autobusu, ale zbytočne. Posledné, čo si stihol všimnúť boli jej tmavé vlasy vnárajúce sa do auta. Žiadny pohľad, ruka, pozdrav, nič...

Stál nehybne s batohom na ramene a sledoval vzďaľujúce sa svetlá. Prebralo ho rameno hodné statného chlapa, ktoré mu uštedrila malá scvrknutá okoloidúca dôchodkyňa. Začal si uvedomovať, že to v ňom vrie. Vyhodil klamárku z imaginárnych dverí vo svojej hlave, zamkol za ňou na dve imaginárne západky, zbalil do imaginárnej krabice jej imaginárne veci ktoré potom imaginárne spálil. Niekto Juniho potľapkal po ramene. Prekvapene sa obzrel. Mysteria sa prišiel rozlúčiť. Pozrel Junimu do očí.

„Je ti niečo?“

Juni odtrhol pohľad od auta a pozrel na neho. Chvíľu trvalo, kým to z neho vypadlo.

„Vybodla sa na mňa“

Napriek tomu, že mu zrenice mierili na kamoša, videl stále obrys postavy na sedadle spolujazdca a auto, ako sa pokojne vzďaľuje. Prebudil ho znovu Mysteria.

„Kašli na ňu, ona sa ti ozve.“

„Nemá číslo“

Mysteria sa rozosmial.

„Tým by som si nebol taký istý. Čau, maj sa.“

Juni sa konečne uškrnul, podal Mysteriovi ruku a odišiel sa rozlúčiť aj s hlúčikom, čo stále poťahoval z cigariet pri autobuse.

Posledná skladba CD dohrala, voda už začínala byť vlažná. Juni vyliezol z vane, nachvíľu si sadol na príjemne vyhriatu podlahu a v hlave si premietal jeden večer a jedno ráno stále dokola. Príliš slabý na to, aby sa na ňu vykašlal a dosť silný na to, aby na ňu nezabudol. V kúpeľni začínalo byť chladno. Postavil sa, znovu na seba hodil teplý župan a zamieril naspäť do izby. Usrkol si z ešte stále vrelého čaju a vliezol naspäť pod vrstvy paplónov a diek. Načiahol sa za knihou a chvíľu premýšľal, akú stranu má otvoriť. Listoval v nej, kým si nespomenul. Oči mu prelietavali prvé riadky znova a znova, bez toho, aby mu zanechávali čo i len najmenšiu stopu v mozgu. Po polhodine neúspešného dešifrovania textu zvážil, že to nemá zmysel a načiahol sa s knihou v ruke, aby ju hodil naspäť na stolík. V milisekunde, kedy sa jeho dlaň nachádzala nad mobilom, začal vibrovať.

Kniha spadla na stolík. Juni civel na mobil. Vzal ho a pozrel na displej.

„ MÁTE 1 NOVÚ TEXTOVÚ SPRÁVU

OD:+421907424487

Ahoj, vypýtala som si tvoje číslo. Počula som že si chorý. Dúfam, že ťa to prejde, chcem ťa vidieť živého a zdravého :)

Tá, čo si ju naučil podávať ;)

Pa “

Juni čítal odznova správu ako obarený a neubránil sa priblblému úsmevu. Stolný tenis bol v predošlom týždni častá nudu zabíjajúca aktivita v obedňajších pauzách a hral ho snáď s každým, ale bola len jedna osoba, s ktorou hral keď ostatní snívali, usmieval sa na jej čarovne nešikovných úderoch a učil ju podávať tak, aby nemuseli hľadať loptičky o poschodia nižšie.

„Á do riti,“ zamrmlal si a stále sa pri tom usmieval.

Chvíľu rozmýšlal a nakoniec odpísal.

Ahoj, v pondelok prídem na skúšku. Potom som voľný. Môžeme vybehnúť von, už snáď živí a zdraví. Rád ťa znovu uvidím.

Odošli........................................Posielam správu.....................................doručená.

Nasledujúcich desať minút bolo neskutočne dlhých. Juni znovu otvoril knihu. Bez efektu. Listoval v mobile, či nenájde niečo zaujímavé. Nenašiel. Čítal si správy znovu a znovu. Zjedol tabuľku čokolády. Zapol TV. Prepínal stanice. Nič. Až konečne, hlúpe dve písmená na displeji.

„ MÁTE 1 NOVÚ TEXTOVÚ SPRÁVU

OD:+421907424487

OK!“

Hodil mobil vedľa seba a pokúsil sa zaspať. Dlho sa mu to nedarilo.