Chapter 1

Beautiful Liar

Klamárka bola vždy tak trochu blázon. Ale Juni to bral. Klasicky ho bavilo, že ju vlastne nikdy nevedel prečítať. Málo dialógov a veľa pohľadov, prehadzovanie slov narážajúcich na neviditeľnú bublinu, ktorá ju obkolesovala ako sklenená kupola chrániaca amerického prezidenta, vždy keď sa snažili zájsť hlbšie. Juni si vytváral imaginárny obraz jej vnútra, kde vždy nachádzal dokonalé dievča, aké ešte vtedy hľadal. Utápal sa v túžbe spoznať ju, objaviť ju tam, skutočnú, reálnu a vybuchnúť radosťou silnejšou než adrenalín v žilách, cítiť vzduch v smogu, kryštálik cukru v horkosti. Žil v tej dobe len preto, aby ju našiel, aby zaplnil dieru ktorá v ňom rástla. Bohužiaľ až neskôr mu došlo, že z prázdnej knihy sa čítať nedá... Nikdy mu nenapadla možnosť, že nenájde nič, len holú pravdu, obnaženú a nepríjemnú. Nepripravenému na takúto odpoveď sa spomienka na Klamárku vryla Junimu hlbšie ako potreboval, dokola sa mu neskôr pripomínala znova a znova v chvíľach, keď by sa obišiel aj bez nej... Ešte dlho potom sa k nemu komplex prasknutej bubliny vracal a on sa bál, že pohľad pod povrch mu vezme aj zvyšok nádeje čo v ňom ostal.

Vedel, že im dvom chýba niečo podstatné, že volí ľahšiu cestu, ale koniec koncov potreboval to. Priateľku, dotyk, niekoho. Tlak hormónov na mozog 15 ročného chalana bol už takmer neznesiteľný. Všetky ostatné cesty sa zdali byť zablokované prekážkami, ktoré Juni nemohol, alebo nechcel odstraňovať a Klamárka sa pred ním zjavila sčista jasna ako anjel so strojčekom na zuboch, ale milým úsmevom a hlbokými tmavohnedými očami, ktoré si tak často neskôr obzeral na fotkách, čo mu po nej ostali. Niežeby bola jedinou osobou, ktorá ho v tom nekonečnom a pritom vždy krátkom cykle spevu a zábavy priťahovala viac než ostatné, ale z iných strán odrádzali Juniho pocity, prípadne fakty, cez ktoré sa v tej dobe ešte nechcel preniesť. V jednom prípade mu jeho rozhodnutie neskôr prinieslo mierne sklamanie a pripravilo ho o časť sociálneho statusu, ale v druhom ďakoval vývoju situácie a svojej nerozvážnosti, že veci dopadli ako mali a časom mu priviali veľa perfektných mesiacov obojstrannej lásky s úžasnou malou osôbkou, ktorá ho ešte dlho potom prenasledovala v snoch.

Napriek tomu, akým ľahkým sa zdalo Klamárku získať, Juniho to stálo preveľa energie. Kým rúcal imaginárny dvojtonový betónový múr, jeho ruka sa pomaly blížila k jej. Zastavil sa asi dva centimetre od Klamárkinho malíčka vo chvíli, keď múr spadol a on sa cítil ako človek, ktorý sa ocitne nahý na pódiu pred sálou plnou ľudí. Váhavo sa obzeral okolo, či ho náhodou niekto nesleduje (pripadal si ako idiot), pohľadom zastavil na starých drevených krídlových dverách, za ktorými pár postáv poťahovalo z brka a uškrnul sa nad spomienkami z predošlého roku.

Destináciu, v ktorej spoznal nielen Klamárku, Juni navštevoval každú neskorú zimu a skorú jar spolu s ďaľšími stredoškolákmi, ktorí nasledovali hudbu, alebo sa len skrátka chceli zabaviť pri gitare, synťákoch a speve v budove obsypanej snehom, z jednej strany obklopenej lesom a z druhej čistinkou, inak slúžiacej ako stredisko pre detské letné tábory. Týchto ľudí spojovalo jedno slovo: Cantica. Stredoškolský spevácky zbor, vedený dirigentom (Digim) po mnohé roky už od čias komančov, ustál zatiaľ každú dobu a zachovával si svoje čaro pre tých, ktorí cítili, milovali a hltali všetky melódie, ktoré im poskytoval. Spájal ľudí rôznych a pritom podobných chutí (nielen hudobných) a naučil ich vyluďovať zo svojich hlasiviek tóny, ktoré spolu tvorili harmónie, čo ich dokázali uniesť ďaleko od reality, ponoriť ich hlboko pod hladinu, ukryť ich pred problémami a vyčistiť im hlavu lepšie, než akýkoľvek alkoholový reset. Tu sa nachádza väčšina Juniho najkrajších spomienok na gympel, v Cantice, zbore, na ktorého konkurz sa so smiechom odmietol prihlásiť a do ktorého neskôr sám so sklopeným pohľadom a strémovaným búšiacim srdcom prišiel ako zo zvedavosti, tak z nudy a množstva voľného času, ktorý mu po mesiaci na Kramároch, ukončení trápenia sa v bazéne na plaveckých tréningoch a prestupe na štvorročný gympel ostal.

Klamárka sa obzrela a na tvári sa jej zjavil milý úškrn nad komickou scénou Juniho hľadiaceho na ich dlane. Na fiktívnom pódiu sa rozsvietili reflektory, všetky upierajúce sa na neho... Klamárka ho chytila za ruku, chvíľu na neho mlčky hľadela, ako keby mu chcela dať vyžrať celú trápnosť situácie, potom sa usmiala, naklonila sa k červeno-bordovej Juniho tvári a zašepkala mu do ucha:

„poď tancovať.“

Juni prehltol a prikývol, s istou úľavou nad tým, že je na dobrej ceste k svojej prvej priateľke a s nádejou, že ďalšia fáza bude snáď menej bolestivá.

Bolo po jednej. Opitý DJ po tom, ako vdýchol výpary vodkou poliateho mixážneho pultu a usúdil, že je čas na záchranu jeho žalúdku, hodil do prehrávača najcukrovejšie CD, aké bol schopný v danej situácii nájsť, so zdvihnutým palcom opito žmurkol na Juniho, ktorý bol s Klamárkou jediný, koho doteraz neotrávil jeho výber hudby a pridŕžajúc sa steny klusal k toaletám. V podstate v jednej polohe, šepkajúc si do ucha rôzne nezmyselné otázky a zmyselné odpovede sa tieto decká kĺzali po parkete, až kým nedohrala posledná pieseň, ťahavá prerábka komerčného singlu „beautiful liar“. Keď nakoniec stíchla hudba, tým dvom na chvíľu zastal čas. Obaja stáli nehybne ešte pár minút prilepení jeden na druhého a pomaly sa od seba odtrhli. Bez slova sa pobrali jedným smerom.

Pri jej izbe zastali, ešte na chvíľu na seba hľadeli a popriali si peknú noc. Po Klamárkinom pradlhom zatváraní dverí a nekonečnom váhaní, napriek vedomiu, že za nimi mohol ostať s ňou, nerušený nikým, Juni pokračoval ďalej až do svojej izby, kde našiel ležiaceho Mysteriu s blaženým výrazom v tvári a dievča, ktoré mu sediac na jeho zadku masírovalo chrbát. Z vedľajšej izby bol počuť smiech, buchot a zvuk gitary, prerušovaný cinkotom skla. Sadol si na posteľ a po zhodnotení situácie, (že dievča by nemalo miešať svetlé s tmavým) nalial pohár vína sebe a Mysteriovi. Po pár minútach utrieďovania vlastných myšlienok a krútenia vína v pohári sa Juni zahľadel na dievča zliezajúce na zem, utierajúce si zvyšok krému z rúk o Mysteriove nohavice. S úsmevom sa na neho pozrelo, s poznámkou v zmysle, že nabudúce je na rade ona, vzalo svoju fľašu a odišlo. Mysteria iba spokojne zapriadol a ešte chvíľu nehybne ležal. Pomaly sa posadil a pozrel na Juniho. Ten sa pri pohľade na jedného z členov svojej nepokrvnej rodiny uškrnul, Mysteria mal na bokoch odtlačky stehien a po masáži hlavy s naježenými vlasmi a unaveným spokojným pohľadom Junimu pripomínal Volverina po konských sedatívach. Flegmaticky sa poobzeral v zrkadle, aby zistil, prečo Junimu cukajú kútiky pier, vzal si ponúkaný pohár a zívajúc, zničeným hlasom zavrčal:

„čo sa škeríš?“

„mmm,“ Juni zakrútil hlavou, akože nič a vzal si čips zo stolíka

„kam si zmizol? Hľadali sme ťa... či nechceš masáž,“ znovu zívol, a natiahol sa „tie nové sú dosť aktívne “

„heh... no, to vidím... bol som dole... s Klamárkou“

„aha...,“ teraz úškrn na jeho tvári.

Asi minútu obaja pozerali do prázdna, keď sa im znovu stretli pohľady. Juni sa načiahol po krabičke cigariet.

„na cígo?“

„jasné...“ prikývol Mysteria, natiahol na seba tričko a nasledoval Juniho von z izby.

Poznámka: Juni v podstate v tej dobe ešte nebol Juni ale Zbyňo. Juni sa zrodil až o pár rokov neskôr v Prahe, kde toto meno dostal od svojich spolubývajúcich na univerzitnom internáte vďaka faktu, že bol najmladším študentom fakulty aj internátu. O tom neskôr...